Pred operáciou je dobré si zapísať všetko, čo by ste po operácii potrebovali spraviť, zaplatiť alebo vybaviť. A dakomu povedzte, kde ste si to zapísali. A kde ste si ten notes uložili. Lebo vo svojej hlavičke-makovičke zažijete totálny chaos, ktorý iným pripadá smiešne - ale napr. mňa tento poznatok dokonale rozhodil. Veď som predtým fungovala ako dobre udržiavaný počítač! Občas som síce stíhala v minúte dvanástej interbankingové úhrady, ale vždy som ich mala pod kontrolou.
Tentokrát som si však týždeň spomínala na heslo, ktoré som si kdesi tajomne zaznačila - ale kde to bolo, to som si veru ani za svet nespomenula. Našťastie sa mi rozsvietila v mojej hlave raz v noci kontrolka. Hurá!
Horšie som dopadla, keď DVD s fotkami som miesto na nosič vopchala priamo do jedného otvoru môjho PC. Pretechnizovaný Jožinko čoby môj úžasný IT sa dokonca pousmial, keď mi rozoberal moju mašinku! Našťastie mi zachránil aj počítač, aj fotky...
Alebo: „Dones Paľkovi mletú placku zo žlto-červeného obchodu." To mal byť prosím Mekáč...
Ďalej: „Dnes mám chuť na fialové hrušky" - t. j. baklažány.
Vrcholom boli skryté eurá vo veľkej lastúre. Našla som ich asi po 10 dňoch.
Keď som nekonečne dlhé hodiny čakala pred ordináciou na nepríjemné punkcie, preväzy a vyberanie štichov, všeličo som sa od iných pacientok dozvedela. Ako napr. nevládzu navariť - hoci manželia sú hladní a nechápu, že dva týždne po operácii neskáčeme ako prepeličky. Alebo ako sa naše deti čudujú, že vždy, keď prídu domov, tak nás nájdu driemať, obložené množstvom všelijakých vankúšikov (v mojom prípade aj verným jazvečíkom Bobinkom). Že v noci stonáme zo sna. A že sa nám nechce telefonovať, skypovať, dokonca nám nechutí ani jesť...
Ktosi mi povedal, že za každú hodinu narkózy sa ľudský mozog dostáva celý rok do poriadku. To sa teda mám na čo tešiť - keď ma operovali 3,5 hodiny! Čo už, budem sa snažiť lúštiť krížovky, hoci si často ani na bežné synonymá nespomeniem. To je určite najlepší tréning na mozog - vraj.
Ale verte mi, budem sa navždy radovať, že som tú škaredú onko diagnózu v mojom prsníku akoby zázrakom nakoniec nemala. Iba vraj akýsi neštandardne vyzerajúci lipofibróm. Verím, že to bola najmä moja zásluha v podobe dlhoročných detoxikácií a najmä MMS terapie, ktorú mi pred operáciou poradil jeden úžasný bloger. Peťko, si môj anjelik spásy. A vôbec mi nevadí, že som za mesiac zhodila sedem kilov. Pravdaže, lekári takýmto blbinkám neveria. No ja som napríklad presvedčená, že medzi nebom a zemou nemusí fungovať vždy iba drahá a často zničujúca farmaceutická chémia. Je veľmi potrebné, aby sme boli trpezliví, vedeli si pomôcť navzájom a nerezignovali. Lebo náš život na tomto svete môže byť síce všelijaký - ale vo svojej podstate sa ho držíme zubami-nechtami, všakže?
