Hoci mám už tri odrastené detváky, niekedy si vravím, že som vlastne mala veľmi často pri sebe celý zástup anjelov strážnych. S púhou polovicou vaječníka a po náročnej operácii i následnom oznámení lekárov, že mám už iba minimálnu šancu na materstvo - som totiž o dva mesiace nečakane otehotnela. Na svet som vtedy priviedla krásnu dcérku - ale potom ma desať rokov tehotenskí anjeli ani za svet nechceli vypočuť. Keď som to už úplne vzdala a rozhodovala sa o prípadnej adopcii, aby naša Katka nevyrastala bez súrodenca, náhle som otehotnela.
Po obrovských komplikáciách, ktoré mi dodnes pripadajú ako zlý sen, a to od začiatku až do konca druhého tehotenstva, som na Nový rok porodila maličké nedeľniatko - rozkošnú Evičku. Hoci bola do troch rokov poriadne umrnkaná, precitlivená, nepotrebovala bábätkovskú dávku spánku a neskôr prekonala všelijaké nepríjemné zdravotné trápenia, vypiplali sme z nej nádherné a múdre dievčatko so zmyslom pre humor i zodpovednosť.
Aj preto mnohí z nášho okolia nechápali, keď sme im povedali, že chceme mať tretie dieťa. Jednoducho som chcela manželovi urobiť radosť a porodiť mu syna. A keby to nebol syn, tak sme boli presvedčení, že budeme mať doma tri princezničky. Od nášho rozhodnutia sme si povedali, že to budeme skúšať maximálne dva roky, lebo som už bola vekom ďaleko za tridsiatkou. Na moje veľké prekvapenie som otehotnela hneď v prvý mesiac! Neviem, či sa nado mnou zmilovala príroda, alebo opäť nečakane zapracovali anjeli. Obrazne povediac, v jeden krásny deň u nás na okno zaťukal bocian - a skoro sa mu zlomil zobák, lebo v košíku niesol štvorkilového valibuka Pavlíka, ktorý bol dlhý neuveriteľných 58 centimetrov. Celá rodina jasala, iba môj organizmus oznamoval, že moje biologické hodiny sú už poriadne unavené - a ja tiež. Ale povedzte, čo by žena nespravila kvôli vytúženému dieťatku!
Preto nielenže dokážem pochopiť, ale úprimne fandím Ruženke a Janke, ktoré si svojho času po mnohých rokoch márnej snahy o tehotenstvo adoptovali maličké bábätká a vyrástli z nich nádherní mladí ľudia.
To isté som radila Darinke, Ivice, Zdenke i Danke, ktoré sa márne sa snažia otehotnieť, ale o adopcii alebo pestúnskej starostlivosti majú určité pochybnosti. Lebo názor o genetických dispozíciách a neznámych predkoch adoptovaných detí sa dá vždy rozumne vyargumentovať. Som presvedčená, že kto chce mať deti, vždy si nájde spôsob na obhájenie svojho osvojovacieho či adoptívneho skutku. A možno práve ďalší anjeli čakajú na to, aby ich ochraňovali pri takomto úžasnom rozhodnutí.
Verím, že sa rozhodnú v prospech detského džavotu. Zaslúžia si to všetci smutní rodičia bez potomkov i opustené deti na celom svete. A navyše, takto by sa zrealizoval nádherný skutok, ktorý nemôže byť odmenený inak, ako zástupom anjelov strážnych. Potom už môžu lenivé bociany odletieť do teplých krajín!
