Ešte i dva roky po postoperačnej pľúcnej embólii som sa zviechala do ďalšieho života priam neuveriteľne ťažko. Lekári robili, čo sa dalo a moje ubolené telíčko sa doslova slimačím tempom reštartovalo. Klinické výsledky sa síce zlepšovali - ale zároveň som sa zo dňa na deň cítila slabšia, akoby som sa vznášala. V jedno ráno som sa pozrela na seba do zrkadla - a zbadala som zákerno-popolavý nádych pokožky, oči stratili iskru i lesk a miesto radosti sa v nich zrkadlil obrovský strach.
Do hája, veď mám tri deti, ktoré ma ešte veľmi potrebujú! A život mám predsa tak rada! Nie, tento boj nemôžem len tak ľahko vzdať!
V zúfalstve sa mi vynoril jeden čerstvý článok, v ktorom sa písalo o liečiteľoch schopných pomôcť s navrátením ľudskej energie. Hneď, ako som deti vystrojila do školy, vrhla som sa na papierovú kopu novín a žurnálov. Pravdaže, v intenciách Murphyho zákona článok bol až v poslednom časopise. Lenže tam neboli žiadne kontakty, iba zaujímavé, ale všeobecné informácie; tak som si náročnou cestou zistila kontakt na autorku tohto pútavého príspevku. V stručnosti som jej vysvetlila, že mi ide o veľa a možno aj o život - že to priam bytostne cítim. Zrejme ju zúfalá naliehavosť v mojom hlase presvedčila a dala mi telefónne číslo na reiki liečiteľku, ale vravela, že jej sa ju podarilo skontaktovať až po niekoľkých mesiacoch. No mne zdvihla telefón našťastie na prvý raz!
Pani Janke som vysvetlila, prečo volám. Povedala som jej, že som ochotná dať čokoľvek za prinavrátenie mojej energie, ktorú prvoplánovo potrebujem najmä na výchovu svojich detí.
„Cítim z vášho hlasu, že ste ozaj na pokraji ľudských síl. Príďte zajtra odpoludnia tam a tam, spravím pre vás aj so svojimi priateľmi, čo sa len bude dať."
Na druhý deň som sa vybrala na dohodnuté stretnutie. Zavolala som si radšej taxík, lebo som sa obávala šoférovať auto, taká som už bola slabá. Doma som sa vyhovorila, že mám služobné povinnosti. Vzala som so sebou iba dajaké čokoládové pozornosti, fľašku dobrého vína a do peňaženky som si strčila dajaké peniaze.
V starobylom dome ma privítala mladučká dievčinka, ktorá mi útlym vzhľadom, alabastrovou tváričkou a tmavými vlasmi pripomínala rozprávkovú vílu. Jej maličký byt voňal novou maľovkou, ale bol bez nábytku, skoro úplne prázdny. Na kuchynskú linku som položila moje pozornosti, ale zatiaľ bez peňazí. Janka ma potom zaviedla z kuchyne do veľkej izby, v ktorej na moje prekvapenie bolo niekoľko ľudí.
„Moji milí, predstavujem vám pani Evu, o ktorej som vám hovorila, že potrebuje našu pomoc. Tak sa dáme do práce, " povedala im láskavo.
Prítomní ma zdvorilo privítali, dokonca sa mi aj predstavili. Boli to muži aj ženy rozličného veku a bolo ich aj s Jankou trinásť. Ako som nakoniec pochopila, ten počet nebol náhodný. Ale napodiv som sa medzi nimi cítila veľmi príjemne.
V kúte izby stál vešiak, na ktorý sme si zavesili kabáty. Spod vešiaka niekto vytiahol škatuľu a z nej misky, v ktorých boli hrubé sviečky. Do každej misky dali vodu alebo piesok. Vedľa vešiaka stála jediná stolička a tú postavili doprostred izby. Na ňu ma posadili a liečiteľka Janka si stala vedľa mňa. Ostatní „mesiačikovia" spravili okolo nás kruh a sadli si na parkety do akéhosi fakírskeho sedu a každý si misku so sviečkami, ktoré zapálili, postavil pred seba.
„Celý náš život ovplyvňujú štyri energie: vzduch, voda, oheň a zem. Teraz zistíme, čo z týchto životne dôležitých prvkov našej novej kamarádke najviac chýba," povedala Janka a položila mi ruky najprv na hlavu a potom na plecia.
Cítila som, ako keby po mne prebehol elektrický prúd. Alebo ako keby nastal kdesi obrovský prievan. Ibaže všetky okná a dvere boli pozatvárané. Zbadala som, ako sa sviečky pred mojimi liečiteľmi začali postupne zhasínať. Do minúty už neplápolala ani jedna!
Vonku bolo pred chvíľkou slnečno, ale náhle začal vtedy, koncom apríla padať sneh. Obloha sa zachmúrila - a tváre prítomných zvážneli.
„Priatelia, čaká nás väčší boj, ako som si myslela," povedala znepokojene Janka.
„Sústreďte sa prosím a pošlite každý z vášho energetického ohňa aspoň kúštiček tejto žene. Veľmi pekne vás o to prosím! Na tomto svete má ešte svoje poslanie a verím, že našu dôveru nesklame!"
Prítomní „anjeli" zapálili znova sviečky a začali čosi potichu hovoriť. Janka ma hladila po šiji a mne sa po chrbte začalo rozlievať príjemné teplo; dokonca sa mi aj dýchalo oveľa lepšie. Náhle sa mi však zamotala hlava a skoro som sa zrolovala zo stoličky. Dobrá víla Janka, útle to žieňa si však ku mne kľakla a vzala ma pevne do náručia. V polovedomí som vnímala, ako sa sviečky podchvíľou zhasínali, ale mesiačikovia ich znova a znova zapaľovali. Janka s prítomnými potichu komunikovala a dávala im akési inštrukcie, ja som však akoby v polospánku klimbala... sviečky sa znova rozsvecovali a zhasínali... a celý obrad trval asi tri hodiny! Medzitým mi dával ktosi napiť vody a Janka sa o mňa starala ako o malé dieťa.
Keď som už sama usedela na stoličke a začala jasnejšie vnímať okolie, zároveň som si uvedomila, že sa cítim oveľa lepšie - ako keby mi dajakým zázračným kyslíkom osprchovali celý organizmus. Už mi nebolo tak zima, ako posledné mesiace, jednoducho som sa cítila ako znovuzrodená. Aj som to prítomným povedala. Nečakane sa mi však začali z očí liať potoky horúcich sĺz, neviem prečo, aj som sa na to opýtala.
„Odchádza z vás zlá energia, nebráňte sa tomu."
„Kto ste?"
„Sme vyznávači terapie reiki. Je to stará tibetská metóda. Vylieči iba toho, kto jej verí. Niektorí si myslia, že sme šamani, ale my sa s reiki zaoberáme už veľmi dlho. A pomáhame takto sebe aj iným."
S nemým obdivom som sa pozerala na týchto úžasných ľudí, ktorí predstavovali dvanásť mesiacov v roku. Janka ako reiki liečiteľka celú terapiu riadila. Povedala mi, že ešte pred pár hodinami boli znepokojení, či sa im podarí moje energetické čakry - životne dôležité dráhy v tele obnoviť, lebo som bola skoro bez života. Ale im sa to naozaj podarilo! Keď som sa cítila už skoro fit, ešte ma poprosili, aby som ostala sedieť, že pošlú energiu na diaľku známym a príbuzným prítomných liečiteľov. Spomenuli štyri mená, jedno z nich vo mne zarezonovalo. K tomuto menu dodali, že už si iba želajú, aby sa zmiernilo jeho utrpenie. Ako som sa neskôr dozvedela z médií, tento pán po ťažkej chorobe nakoniec tíško umrel.
Ja som však tu. Títo reiki liečitelia si odo mňa nevzali ani korunu. Keď som sa im asi po mesiaci chcela poďakovať, telefón mali odpojený. Tak som sa vybrala na danú adresu. V byte mi však nikto neotvoril a susedia mi povedali, že byt je už vyše roka prázdny. Rozmýšľala som, ako je to vôbec možné a pravdu povediac, dlho som nemala odvahu o tejto príhode povedať čo i len niektorej zo svojich priateliek. Veď by si mohli o mne pomyslieť, že som sa vari zbláznila... Ja však verím, že medzi nebom a zemou existuje ešte veľa nepoznaného, čo nás môže nečakane zahubiť - alebo naopak, postaviť znova na nohy.
Dodnes preto s vďakou a pokorou spomínam na úžasných ľudí, ktorí mi pred mnohými rokmi darovali svoju a prizvali si na pomoc i potrebnú vesmírnu energiu, aby ma prinavrátili späť do života. Viem, že už nikdy nebudem fyzicky celkom fit - tak sa šetrím a robím pre zlepšenie svojho zdravotného stavu všetko, čo sa len dá - a som vďačná za každý nový deň môjho prinavráteného života. A snažím sa pomáhať tým, ktorí sú ochotní podanú ruku odo mňa prijať. Radou, dobrým slovom alebo ľudskou spolupatričnosťou. A byť dobrou mamou pre svoje deti a vnímavou dušou pre svojich blízkych. Láska a spolupatričnosť sa odvtedy stali pre mňa vzácnejšie, ako všetky ostatné hodnoty toho sveta...
