Stala sa mi taká naoko banálna vec, že asi pred dvoma týždňami som si pribuchla v autových dverách prostredník. Najprv bolel, potom nič, no asi pred týždňom mi na ňom navrela hrčka, ktorá sa za pár dní zmenila na riadny lieskový oriešok. Keďže je to na prste pravej ruky a v podstate sa živím prácou na PC a do klávesnice ťukám od rána do večera, bola som nútená túto situáciu riešiť.
Aj tak som potrebovala dajaké lieky, tak som zabehla za svojou obvoďáčkou. Tá mi vypísala papierik na rontgen, lebo chcela vylúčiť dajakú kostičkovú prekérnosť.
Staručká susedka mi povedala, aby som šla až po deviatej, lebo ráno je tam kopec ľudí. Poslúchla som. Pri okienku na registráciu snímkovacích vyšetrení som bola iba štvrtá a keď som sa obzrela, v čakárni to vyzeralo sviežo poloprázdno. Spokojne som sa postavila za troch ľudí. Časom som prišla na to, že na tomto oddelení určite dačo nefunguje, ba som si pripadala ako v spomalenom filme.
Predstavte si, že som ako štvrtá prišla na radu o 27 minút! Medzitým sa za mnou vytvorila úctyhodná fronta hundrajúcich pacientov. Aspoň som si prečítala všelijaké odkazy, napr. že za rtg štítok pľúc si musí každý pacient zaplatiť 310 Sk, že pacienti na vyšetrenie majú chodiť nenatretí telovým liekom a nenastriekaní telovým sprejom (radšej nech zapáchajú?).
Ale vráťme sa k registračnému problému, ktorému zúfalo chýba nielen modernizácia, ale pravdepodobne aj moderný systém. Starý dôchodca zapisuje každú žiadanku rukou do objemnej knižky - lebo nikde nebolo vidieť žiadny PC, vracia vám žiadanku a dáva vám ju podpísať a potom má otázky typu: kedy ste tu boli naposledy a čo sme vám to snímkovali? No neviem.
„Pozrite sa do počítačového registra," skúsila som.
Ujček za okienkom na mňa zagánil a odišiel. Vrátil sa asi o 5 minút, lebo ma vraj nenašiel v registri - hoci v tejto štvrti bývam už 30 rokov a Tehelnú polikliniku pamätám od jej éry otvorenia.
Po takmer polhodine som si sadla pred snímkovaciu miestnosť. To bola ďalšia polhodinka. Pri snímkovaní som naštvala sestru, ktorá nevedela pochopiť, že neviem ruku otočiť tak, ako chce ona.
„A čo keby ste mi to ukázali?" skúsila som.
No to ste mali vidieť ten pobúrený výraz tváre! Veď dať tri prsty doprava a dva doľava a paragraficky ich vytočiť - to zvládne aj batoľa všakže?
Po ďalšej polhodine nasledovalo oznámenie, že pre výsledok si mám prísť v stredu, lebo majú málo personálu.
„Prosím? Veď dnes je piatok a mňa to bolí!" nedala som sa.
Otrávená sestrička kdesi odbehla a po desiatich minútach mi strčila lístok do ruky a zavrčala: „Choďte si sadnúť na druhý koniec chodby!"
„Ale prečo?" nechápala som.
„Tam budú výsledky, chápete?"
Po ďalšej polhodine som dostala popis, že na kosti nič nie je. Šla som teda na chirurgiu, kde nikto pred ordináciou nečakal. Zaklopkala som - a to som nemala. Najprv ma spérovala sestrička a následne lekár, že kde mám výmenný lístok.
„Však tento zo snímkovania to je," zajachtala som.
„Buďte ticho," zahučal na mňa impozantný chirurg a pokračoval: „To vy neviete, že vám chýba ešte jeden lístok? Čo to máte za doktorku, že vám ho nedala? Choďte si preň, inak vás neošetrím."
Zdvihla som telefón a volala obvoďáčke. Ale tá tam už nebola. Veľmi som prosila lekára, aby sa mi na prostredník na ruke aspoň pozrel.
„Bez snímky neordinujem!" zahlásil.
„Tak mi napíšte lístok, že nech mi vydajú na rtg snímok," požiadala som.
Otrávene mi ho vypísal a ja som bežala zasa na rtg.
Skrátim to. Hoci som bola na rtg oddelení päť minút predtým, snímok hľadali asi 10 minút. Potom som si s ním počkala ešte pol hodinky, pokiaľ som sa znova dostala ku chirurgovi. Keď som mu dala zdravotnú kartičku a zistil, že som zo SZP tak zahlásil: „Tí mi dlhujú peniaze za pol roka. V podstate by som vás nemal ani prijať. Nech vás ošetrí riaditeľ SZP."
Pozerala som na neho ako puk.
„Fakt sa mi na ten prst ani nepozriete? Poznala som Vášho ocka i brata, skúsila som..."
Skúmavo si ma premeral, na môj prst pozrel ledabolo a prikázal sestričke, aby mi to zaviazala.
„Budeme to pozorovať. Možno sa to umúdri a zmizne to samo."
Odišla som z ordinácie ako po studenej sprche. V dnešnom sparnom dni to síce nebola zlá predstava, ale na Tehelnú polikliniku už nevkročím - a radím to aj vám!
Foto: internet - Funtál
