Teror na slovenský spôsob

Pred niekoľkými rokmi sa do nášho takmer 60-ročného   činžovného domu, v ktorom žije 32 rodín, prisťahovala rodina s dvoma deťmi.   Ich Miky bol ešte bábätko, ale teraz už chodí do prvej triedy – a podľa rodičov vo voľnom čase môže doslova všetko – veď je to chlapec. Tak sa posmieva starým ľuďom,   zvoní na zvončeky susedov, papiere z cukríkov a iného jedla hádže posmešne na trávnik, hoci uprostred dvora je veľký kôš na odpadky, vešia sa na bielizňové šnúry, lozí po strechách garáží a plote – veď je chalan, v ktorom sú už škaredé diery. Hrá na dvore futbal s chlapcami tak, že láme kríky a kvety, ktoré sme zasadili a z pekného trávnika na mnohých miestach už neostalo takmer nič. Futbalovou loptou i špinavými rukami zámerne naráža do vypratej a sušiacej sa bielizne.   Nepomáhajú napomenutia, za ktoré sa dočkáme od Mikyho rodičov len plno kriku a od jeho otca aj vulgárnych nadávok, ktoré bez ostychu – ale medzi štyrmi očami – dokáže vypľuť trebárs i do tváre 80-ročnej susedky. Nevadí mu však napriek upozorneniam vyhadzovať cigaretové špaky z okna jeho bytu na dvor, kde často pristávajú na kapotách našich áut. Máme tak trocha smolu, že v našom činžovnom dome žijú teraz tri rodiny s podobne malými synmi, ako je Miky, ktorí sa pravdaže tiež podieľajú napr. na ničení trávniku, ale s ich rodičmi   je aspoň ako-taká dohoda. Rodičia malého Mikyho však   dali najavo, že nám spravia zo života peklo. Rozstrasené staré dámy, ktoré v tomto dome žijú už 60 rokov, sa nepamätajú na podobný teror – teraz už majiteľov jedného z peťdesiatich bytov. Ani sa im na dvor už nechce chodiť. A pritom sme v tomto dome vychovali niekoľko generácií detí – a nikdy sme nemuseli riešiť podobnú situáciu. Rodičia Mikyho nerešpektujú ani predstaviteľov Spoločenstva bytov a odkazujú nám posmešne, že sa môžeme ísť sťažovať trebárs na lampáreň, veď oni sú tiež majiteľmi svojho bytu a v ostatných priestoroch si môžu robiť, čo chcú.   Nedokážem rozpoznať, k akým hodnotám je vychovávaný malý Miky. Rodina so zvláštnymi výchovnými metódami nám dáva   totiž všemožne najavo silu vlastných pokrútených názorov. Ich etické a morálne predpoklady sa utopili kdesi v ľudskom kanáli nepochopiteľnej nadutosti. Nič im nehovorí pocit spolupatričnosti, spolunažívania a úcty nielen k starším, ale všetkým ľuďom. Popritom si nielen  ich vychytralý synáčik, ale aj jeho rodičia dokážu povymýšľať nehorázne klamstvá, ktoré im vraj niekto zo susedov povedal. Vraj nebude dlho trvať a budeme sa na nich so strachom pozerať z našich zavretých okien. Pravdaže, môžeme podať sťažnosť na Miestny úrad, ale obávam sa, že týmto sa tento novodobý teror nevyrieši. Detí, ktorým rodičia mimo bytu dovolia takmer všetko a vychovávajú ich vraj ako budúce odvážne osobnosti, je zrejme aj v našej spoločnosti už viac, ako dosť. Ako by ste, milí čitatelia, riešili podobný prípad Vy?