Včera prišiel náš živiteľ domov v mimoriadne povznesenej nálade. Za dlhé roky vzájomného spolužitia poznám tieto jeho extempore nielen podľa chôdze, ale aj spôsobu komunikácie. Dokonca mi už stačí jediný pohľad do jeho „kučeravých" očí... a viem, ktorá odbila. Asi hovorím to, čo mnohé manželky (a možno i manželia) zo svojho vigvamu dôverne poznajú. Ale včera sa môj drahý nečakane poriadne vytrestal...
Prišla totiž ku mne na návštevu kamarátka, ktorá nie je z Bratislavy. Vidíme sa tak 2-3 razy do roka, keď tu má dajaký prekladateľský seminár, tak sme i teraz troška klebetili. Medzitým sa dotackal domov i môj papierový šaman s roztatárenou tra-la-la náladou.
„Vieš čo zlatko, choď radšej vyvenčiť nášho Bobinka, aspoň si vyvetráš hlavu," navrhla som mu zmierlivo.
Dal si povedať, vzal vôdzku - a vyrazil. Asi po pol hodinke sa porúčala aj Deniska. Keď som jej podávala lyžicu na obutie športových topánočiek, nesmelo sa ma opýtala: „Nevieš, kde mám topánky? Tuto som si ich uložila..."
Začala som hľadať v skrinke, či ich tam reku neuložil môj nežný zmätkár. Miesto nich som tam našla však vzorne uložené - ale jeho topánky, v ktorých chodí do práce.
To nie je možné - pomyslela som si. Veď Deniska je oveľa drobnejšia - žeby sa pomýlil a vgniavil sa do jej mokasíniek? Azda v intenciách farebnosti - čierne ako čierne... Pravdaže, náš podgurážený krásavec sa vteperil do Deniskiných - o tri čísla menších topánok. Síce mi bolo záhadou, ako - ale potvrdil mi to v následnom telefonáte. Tak som ho požiadala, aby urýchlene došiel z parku domov, lebo sa Deniska ponáhľa.
Lenže prešlo desať i dvadsať minúť - a jeho nikde. Vyzerala som ho cez okno na dvor. Asi po tridsiatom mrknutí sa konečne zjavila krivkajúca postava - s neuveriteľným spôsobom chôdze. Keď som zistila, že je to moja polovička, vybuchla som do hlasitého smiechu!
Potácal sa v tých tlačiacich topánkach, ako keby v nich mal nasypané pripínačky. Rovnováhu držal iba na ich vonkajších hranách nôh, takže so štýlom chôdze naširoko vyzeral, ako keby mu niečo poriadne vadilo v nohaviciach... Chudák, nešiel - iba veľmi bolestivo šúchal nohami. Dva kroky - a prestávka - a potom zas. Náš jazvečík bol z jeho spôsobu chôdze poriadne zmätený a tentokrát ťahal skôr on jeho.
Všetko skončilo veľkým ospravedlňovaním, veľavravnými úsmevmi - a množstvom pľuzgierov na mužových nohách. Kiež by to konečne zafungovalo ako prevencia...
Ilustračné foto: internet
