Úbohí pacienti

V nemocnici som neležala už 10 rokov. Moje prešportované koleno však volalo po opakovanej revízii, ktorú dokážu v súčasnosti šikovní lekári-ortopédi zrealizovať tzv. laserovovou artroskopickou metódou, kedy pacienta do 24 hodín prepustia do domáceho ošetrenia. Na takýto zákrok som sa objednala na remonomovanom ortopedickom oddelení Ružinovskej nemocnice. Vopred som si vybavila predoperačné vyšetrenia a s pánom doktorom sme sa dohodli, že v pondelok nastúpim nalačno, aby ma v ten istý deň mohol zoperovať – a najneskôr v stredu môžem byť doma. Realita však bola iná – a netýkala sa iba mojej maličkosti. Ako som medzi lôžkovými ortopedickými pacientkami zistila, tiež tu boli objednané na určité operácie na určitý termín, no daktoré tam ležali bezdôvodne aj viac ako desať dní. Pravdaže, za každý deň zaplatili úplne zbytočne 50 Sk za lôžko. Nehovoriac o tom, že od zápisu u prijímacieho lekára, ktorý ďobal jedným prstom do staručkého písacieho stroja, cez prijímaciu kanceláriu, kde čakalo 100 ľudí a obsluhovala ich jediná neochotná žienka, až po trpezlivé čakanie na prezlečenú posteľ uplynuli neuveriteľné 4 hodiny! Môj prípad sa začal odvíjať podobne. Prvý deň mali úrazy, takže na objednané operácie nemali čas, druhý deň mali opäť veľa úrazov, takže... sa situácia opakovala. Pritom v tejto nemocnici, ktorá sfúzovala s bývalou ortopedickou klinikou na Hlbokej ulici a ortopedickým oddelením bývalej Bezručovej nemocnice, chodilo denne na vizitu 20 – 40 lekárov! Keď som po dvoch neúspešných dňoch zaprotestovala, že odchádzam z nemocnice, nech mi vypíšu prepúšťacie papiere (z čoho mali sestričky obrovskú zábavu), môj lekár prišiel nakoniec za mnou a vysvetlil mi, že na vine nie sú ortopédi, ale vraj skôr anesteziológovia, ktorí akými zvláštnym spôsobom – neviem prečo – štrajkujú. Za deň sú ochotní spraviť iba určitý počet anestézií, ale najmä pracovať max. do 15,30 hod! Ďalším boľavým zážitkom sú sestričky, ktorých je tam zúfalo málo, pretože radšej chodia za oveľa lepšie peniaze slúžiť do blízkeho či vzdialeného zahraničia. Takže nestačia plniť príkazy lekárov, pacientom nemerajú tlak, teploty zapisujú štandardne podľa vlastnej intuície a kanylu vám do žily zavedú radšej deň alebo aj týždeň vopred, aby v deň pacientovej operácie nemali príliš veľa práce. Že nám to bolo nepríjemné, bolestivé a časovo vopred zbytočne predimenzované, to ich absolútne nezaujímalo. Chápem, že sa nachádzame v období prerodu zdravotníctva tiež na trhový systém, ale v Ružinove som sa cítila ako v rozvojovej krajine. Musela som si priniesť košeľu, župan, príbor, pohár, uteráky, toaleťák, vložky, lieky – a najmä riadnu dávku trpezlivosti – ktorá ma tentokrát zradila. V tejto nemocnici totiž zlyháva na celej čiare manažment a nedokážu si rozdeliť lekárov na minimálne dva štáby: úrazový a objednávkový. Neviem, či mám ružinovský ortopedický systém nazvať ľahostajným, spiatočníckym alebo neprofesionálnym. Podobné praktiky sa vraj dejú aj v iných slovenských nemocniciach, kde určitý temín operácie nehorázne podmienia napr. i mastným sponzorským príspevkom. Tak pre koho je tu naše zdravotníctvo: pre zdravotnícky personál, alebo pre ľudí, ktorý si poctivo platia zdravotné poistenie?