Keď mi náš kamarát Milan v decembri oznamoval, že sa stal hrdým dedkom, spontánne som sa tešila spolu s ním, lebo skoro na deň pred dvoma rokmi som sa i ja stala šťastnou babkou, keď sa nám v Londýne narodila maličká Rosie. Ibaže po Vianociach mi nečakane unaveným hlasom porozprával, že si chodí zdriemnuť najradšej do pivnice, lebo malý Jurko neustále plače a že je už celá jeho rodina natoľko unavená, že sa z maličkého nevedia poriadne tešiť. Spozornela som.
„A čo na to povedali lekári?"
„Ale, že malé bábätká takto občas kričia, pokiaľ si zvyknú na tento svet. Inak mu vraj vôbec nič nie je."
„Milan, porodila som tri deti a prostredná dcérka bola tiež poriadne uvrieskaná, ale cez deň spala aj tri-štyri hodiny v kuse a v noci tiež. To sa mi nezdá, príčina musí byť inde. Skúste malého pozorovať, kedy kričí najviac," radila som zúčastnene.
„Ale veď ho odrodil náš známy gynekológ a máme v rodine niekoľko lekárov. Všetci sú presvedčení, že to ešte dajaký mesiac musíme vydržať. No dobre, poviem žene, musíme všetko vyskúšať, ako učiteľka s vynikajúcim pozorovacím talentom azda na niečo príde."
Zaželala som kamarátovi šťastný Nový rok a povedala som mu, že sa po sviatkoch ozvem. Lenže som ochorela medzitým i ja a tak som mu zavolala až začiatkom februára.
„Ahoj Evička, práve idem po vnúčika, už s ním bude azda lepšie. Je už, chudáčik malý, práve po lekárskom zákroku."
„A čo mu bolo?" opýtala som sa zvedavo.
„Predstav si, že si mala pravdu, žena ho začala pozorovať a malý najviac kričal, keď sme ho prebaľovali a vtedy sa otáčal na jednu stranu. Keď sme sa mu dotkli ľavého kĺbika, kričal ako keby ho na nože brali. Tak sme to povedali detskej lekárke, tá ho zbežne vyšetrila a potom tiež ortopéd, nasledoval rontgen, kde zistili, že malému pri pôrode vykĺbili ľavý kýčel. Keď som sa to dozvedel, tak som sa do tej pivnice išiel z pocitu viny vyplakať, že som tam predtým po večeroch hromžil na ukričaného Jurka a on chudáčik za nič nemohol."
Ostala som ako obarená a pravdaže, začala som od dojatia pregĺgať slzy a koktať, že toto by sa v 21. storočí nemalo stať a keď už, tak by na to mali prísť hneď po pôrode.
„Moja reč. A to sme presvedčili dcérku, aby šla rodiť 200 kilometrov ďaleko k nášmu známemu pôrodníkovi. A teraz ešte bude musieť byť Jurko v sádre a všelijakých závesných prístrojoch. Ani neviem, či nebude nasledovať ďalšie moje slzenie nad jeho trápením."
Opäť som si spomenula na dcérku, ako jej zistili, že sa jej nevyvíjajú kĺbové jadierka a 4 mesiace bola tiež vo všelijakých príšerných znehybňujúcich baleniach. Plakala som spočiatku spolu s ňou, lebo sa jej to pravdaže nepáčilo, ale nakoniec si zvykla a ja tiež. Dnes má nôžky ako srnka.
Toto všetko som povedala Milanovi a zaželala jemu a najmä jeho vnúčikovi, aby sa čo najskôr uzdravil a aby nezabudli povzbudzovať celú rodinu a pomáhať si navzájom. Lebo dva-tri-štyri mesiace opatrovania znehybneného bábätka, to je teda zaberačka!
„Ale ver mi, že už ani jednu svoju dcéru nebudem nútiť, aby šla rodiť kdesi do Tramtárie. Stále vo mne pretrváva pocit viny, ktorý ma za toto všetko bude prenasledovať ešte dlho. Nech malý vrieska, koľko chce, len nech vyzdravie."
„Vieš čo, Milanko, keď sa budeš chcieť vyspať, príď občas k nám, aspoň si podiškurujeme."
Milan smutne poďakoval za pozvanie a mne sa doteraz pri spomienke na tento rozhovor tisnú slzy do očí, lebo si viem predstaviť prekonanú bolesť maličkého Jurka, jeho rodičov i starých rodičov...
