V tomto mal Paľko nediskutovateľnú pravdu.
„Vieš mami, ľudia si môžu myslieť, že na zemi leží opilec, ale často aj ten ovínený človek potrebuje zachrániť, lebo sa môže trebárs zadusiť," rozmýšľal nahlas môj syn a pokračoval:
„Lenže z chlapa vo veku nášho ocka vôbec nebolo cítiť alkohol, iba sa držal za prsia, stonal a chrčal. Keď som sa ho spýtal, či potrebuje lekára, iba prikývol. Tak som vytočil 155 a vysvetlil im, že kúsok, asi 200 metrov od Mickiewiczovej nemocnice leží na chodníku človek, ktorý zrejme skolaboval z dôvodu náhlej srdcovej príhody. A že nech prídu, že pri ňom počkám. Lenže som čakal 10 minút - a nič. Tak som tam zavolal znova, lebo postihnutý začal veľmi blednúť a mal som obavy, aby tam nebodaj neumrel. Stále som sledoval, či dýcha a spomínal som si, ako sa dáva prvá pomoc prostredníctvom masáže srdca. Tak som znova zavolal na záchranku. A predstav si, tá spojovateľka mi vynadala, že čo blokujem linku a tresla mi telefónom. Ľudia sú niekedy zvláštni... Ale našťastie, po 12. minútach sanitka konečne prišla."
S nemým úžasom som počúvala monológ môjho syna, ktorý sa vracal ako čašník z nočnej smeny domov. A povedal mi i to, že ten pán tam musel už chvíľu ležať, lebo pred ním šlo dosť ľudí, ale nikto sa nad skolabovaným mužom ani len nezastavil či nesklonil. V tej chvíli som bola nekonečne rada, že náš 25-ročný Paľko nie je ľahostajný k osudu akéhokoľvek človeka. Keď totiž niekto skolabuje na ulici, väčšinou je odkázaný na pomoc iných, tobôž v noci. Veď takto mohol skončiť napríklad jeho otec a môj manžel, ktorého tiež trápi vysoký tlak.
Tak sa mi zdá, že by sme mali začať našu spoločnosť proti ľahostajnosti akosi liečiť. Možno by mali byť všade na uliciach viditeľné nápisy typu: Pomoc blížnemu je aj tvoja povinnosť - alebo dačo podobné.
Paľko, ďakujem, že i keď si bol po 12-hodinovej smene nadmieru unavený, nezaváhal si a zrejme si niekomu včera v noci zachránil život....
