Subjektívne si želám jediné: zlepšenie svojho zdravotného stavu do takej miery, aby som sa na tomto svete mohla tešiť z prítomnosti mojich blízkych a priateľov čo najdlhšie.
Globálne si želám, aby ľudia na našej planéte čo najmenej trpeli, aby mali čo jesť a aby sa rešpektovali.
Dosť sa totiž aj v našich končinách udomácnil kastovnícky spôsob života. Vždy, dávno pred 89´rokom som si želala zmeny, ktoré by nás mohli posunúť kúsok za železnú oponu. Lenže Nežná revolúca, ako aj demokracia a trhový spôsob života priniesli so sebou plno „zákonov džungle". Chápem, že boj o prežitie má veľa podôb. U nás sa ale nehrajú na veľkých pánov už iba politici, celebritky a dosť často aj učitelia či lekári, ale aj úplne neznámi ľudia - často podnikatelia, ktorí sa akosi rýchlo dostali k veľkým peniazom.
Nedávno mi povedala jedna žena, ktorá stála na parkovisku za mojím Fordíkom, že: „Vy ste teda už riadna PANI, keď máte takú značku autíčka oproti mojej Dacii."
Pousmiala som sa a odvetila som jej, že toto „panské" autíčko som si kúpila za spiatočne vyplatený 3-ročný dôchodok z Českej republiky - lebo práve toľko som čakala, pokiaľ mi ho vybavili.
No vidíte, ani som sa nenazdala - a už ma táto milá pani strčila do „panskej kasty". Na základe môjho hodnotového rebríčka by som však mala patriť do strednej vrstvy, vzhľadom na vysokoškolské vzdelanie a celoživotné povolanie. Ale vďaka zmene režimu a neustálym reformám som sa dostala s necelými štyrmi stovkami dôchodku medzi zhlboka dýchajúcich občanov našej republiky - najmä po finančnej stránke. Takže prehodnocujem svoje dnešné želanie: nech mi prinesie šťastie, lebo s ním sa kamaráti aj zdravie... a to ostatné. A toto všetko želám z celého srdca aj vám, milí priatelia!
