Vraj sa to všetko odohralo medzi barákmi na jednom staršom sídlisku, priamo pred vchodom, kde býval so svojou mamou. Komusi zrejme nedobre brnkol na nos onen mafi poskok - tak ho rozstrieľal ako rešeto. A celá jeho kompánia si zorganizovala na „počesť" mafi nebožtíka veľkolepý kar, na ktorom si dali upiecť prasiatko a pol dňa spomínali... a konšpirovali... a telefonovali... a dobre si dávali do trumpety litre piva a zatĺkali ich frťanmi whisky, borovičky a všeličím iným. Určite si to nebohý mafík, frčiaci nad nimi na niektorom obláčiku cestou do neba či pekla - nesmierne ocenil...
„Mami, to si mala vidieť! Náhle prišli ďalší nabúchanci z konkurenčnej mafi partie, ktorí mali bicepsy na jednej paži ako moje dve vytrénované stehná dohromady! Až potom sa začala poriadna mela, to som teda ešte nevidel - a už asi len tak ľahko neuvidím! Jedného chalana - toho, čo na kare najviac telefonoval - zmaľovali tak, že z neho striekala krv! Potom nasadli do auta a odfrčali. A predstav si, že ktosi nezainteresovaný tam zavolal policajtov. Tí prišli - a keď zistili, čo sa stalo - bez dajakého teátru aj odišli."
Vraj mal chalan blbé reči, teda ten, ktorého zmlátili. Veď si to zaslúžil, lebo nemal, somár jeden pripitý, zbytočne telefonicky provokovať...
V tej chvíli sa v mojom organizme začať odohrávať akýsi zúfalý boj. A v mojej hlave to začalo kričať a protestovať. Napríklad - načo som sa piplala do úmoru s mojím jediným synom? Prečo som ho trápila ako dyslektika so všelijakými diktátmi a špeciálnymi metódami učenia až po maturitu? Veď stačí jediný prekliaty okamih, možno osudná chvíľka, aby sa rozhodol, že sa zamotá medzi takýchto vagabundov! Majú plno peňazí, pracovať skoro nemusia - iba ak niekoho zmlátiť, vystrašiť alebo odbachnúť, len sa tak zľahka stále zabávajú - a jednému nezainteresovanému mladíkovi, ktorý im nosil krígle a dopĺňal štamperlíky bolo s nimi celkom fajn!
Povedala som si, že nebudem kričať. Aj tak som sa mu ale snažila dôrazne vysvetliť, že podobní „hrdinovia" tvoria zanedbateľnú menšinu našej populácie. A keď sa už nechtiac medzi nich dostane, nech ich obslúži, prípadne im poďakuje za tringelt - a dosť, arivederči. Možno bez nich nebude nikdy milionárom, ale má oveľa väčšiu šancu na dlhší život.
A náhle to prišlo: „Ale maminka moja, Ty si naozaj myslíš, že by som sa dal práve medzi takýchto? Taký sprostý ozaj nie som, to mi ver!"
Slzy sa mi tlačili do očí, ale hrdinsky som to ustála. Spontánne som sa však postavila na špičky a vystískala nášho synátorského obra. Niekedy ma vie poriadne naštvať, ale v tom okamihu som mu uverila, že by azda takú somarinu nikdy neurobil. Ozaj by som tomu chcela navždy veriť!
