Takto sa mi posťažoval jeden mladý muž s vysokoškolským vzdelaním, ktorého nakoniec po známosti vzali do jednej nadnárodnej firmy, ale aj tam má kvôli jeho nezrozumiteľnej a super rýchlej reči dosť veľké problémy. Zoznámili sme sa cez telefón, lebo Juraj mi mal v mene ich spoločnosti oznámiť termín jednej konferencie, ale v telefóne som mu nerozumela skoro nič, iba názov ich firmy. Požiadala som ho síce, aby rozprával pomalšie, ale žiaľ som ho nerozumela ani potom. Radšej som mu nadiktovala moju mailovú adresu, aby mi napísal predmetný odkaz.
Asi o dva týždne sme sa na tejto medzinárodnej konferencii stretli - registroval tam prítomných účastníkov. Hneď som ho spoznala - podľa jeho príliš rýchlej verbálnej komunikácie. Skoro každého privádzal do rozpakov a niekoľkokrát sa ho na všetko pýtali. Tiež mu zrejme poriadne nerozumeli.
Keďže ma prvá prednáška akosi nezaujala, vyšla som na chodbu, kde bol aj nešťastník Juraj. Pustila som sa s ním do reči a opatrne sa ho opýtala, prečo vo svojom vyjadrovaní nespomalí, keď to v podstate každému vadí. A či s komunikáciou nemal problém už v škole.
„Viete, nedávno som skončil výšku a tam sme miesto skúšok písali skoro samé testy. Prvý raz som odpovedal ústne až na štátniciach, lebo aj seminárne, ročníkové a iné práce sme odovzdávali iba písomne. Nikdy som nemal problémy s učením, ale dosť rýchlo som hovoril odmalička. No a potom som sa brigádnicky zamestnal v jednom call centre, kde moju rýchlu reč dokonca ocenili. Vraj takto vybavím čo najviac zákazníkov."
Toto všetko mi vyrozprával tento smutný mladý muž a verte, aj tentokrát som mala problém mu poriadne rozumieť a musela som sa veľmi sústrediť a najmä sledovať pohyb Jurajových pier, aby som stíhala jeho hektické slová.
Poradila som mu logopédku, dokonca som mu dala i telefón jednej mojej známej, ktorá učila správne rozprávať moje deti - lebo som pochopila, že sám túto svoju zrýchlenú komunikáciu nezvládne. Jedno však nechápem doteraz: prečo Juraja neposlali na logopédiu už rodičia alebo pedagógovia?
Keď som túto príhodu porozprávala logopedičke Vierke, ktorá zhodou okolností dlhé roky prednášala na vysokej škole, tak mi povedala zaujímavú skúsenosť:
„Vysokoškoláci našej generácie ešte z 90% na skúškach odpovedali ústne, a tak sme boli prinútení dodržiavať zrozumiteľnú dikciu. Zvyšok boli písomné prípravy. Teraz je to úplne naopak: 90% a viac sú písomné testy a práce. Pedagógom na vysokých školách - okrem odborov, ako je učiteľstvo, herectvo alebo žurnalistika - príliš nezáleží na spôsobe verbálnej komunikácie študentov - a takto to dopadne. Ver mi, v logopedickej poradni ma v posledných rokoch z podobného dôvodu navštevuje toľko mladých ľudí, až som z toho zmätená a smutná. A paradoxne najviac s týmto problémom bojujú mladí muži. Ale dôsledným logopedickým tréningom sa to dá za určitý čas celkom dobre zvládnuť."
Za posledné týždne mi však takto nezrozumiteľne zavolali ďalší callcentráci. Keď som im nerozumela ani po vyzvaní, aby rozprávali pomalšie, zložila som slúchadlo. Asi to bude novodobá diagnóza - a paradoxne zvýšená ponuka pracovných príležitostí pre slovenských logopédov...
