Že sa vek obyvateľstva našej planéty predlžuje - tomu sa v podstate tešíme - a ja tiež. Ľudia sa vo vyspelých krajinách dožívajú stále vyššieho veku a veľmi často sa tento fenomén približuje k osemdesiatke. Doprajem to každému jednému človeku - predsa sa i vedátori zhodli na tom, že za optimálnych podmienok by človek mohol žiť aj 120 rokov.
Keby... keby naši dnešní sedemdesiatnici neboli prežili zlé časy, keby sa bolo viac venovalo životnému prostrediu, ich zdraviu a oddychu, keby...
Môj ocko, ktorý je po osemdesiatke a náhodou celý život športoval, cvičil, pohyboval sa na čerstvom vzduchu, nikdy nemal nadváhu a bol absolútny pozitivista - aj tak po sedemdesiatke prekonal infarkt a mozgovú mŕtvicu, hoci dovtedy nič nesignalizovalo, že podobná pliaga môže postihnúť i jeho. Hoci sa fyzicky pomerne dobre pozviechal, odvtedy je z neho úplne iná osobnosť - pre nás až nepochopiteľný negativista a frfľoš. Ale je to náš otec a my sa mu snažíme spríjemniť život, ako sa len dá. Návštevami, rozhovormi, maškrtkami, výletmi i pohladeniami.
Nedávno mi povedal: „Vieš moja, fyzicky sa od sedemdesiatky cítim ráno na osemdesiat i viac a večer na sto rokov. Mentálne by to malo byť oveľa lepšie, ale nech si cvičím pamäť, ako chcem, zabúdam. Niekedy sa tak zamotám v čase, že sa odblokujem až o niekoľko dní. Zvláštne, už začínam byť stále častejšie na obtiaž i sám sebe. Som z toho smutný, ale nič netrvá večne - ani mladosť. Už som sa vzdal všetkých funkcií, aj v klube dôchodcov, aj v záhradkárskom zväze. Na rade sú mladší. V mojom veku by mal človek už iba oddychovať - hoci aktívne. Nemal by sa však natriasať v politike ani v oveľa skoršom veku, lebo raz môže vyraziť do ulíc nebodaj i v pyžame."
Vtedy som sa tomuto jeho šťavnatému monológu schuti zasmiala. S odstupom času som však presvedčená, že ľudia by sa po sedemdesiatke vo vysokých funkciách mali vyskytovať iba zriedkavo. Pokiaľ boli mimoriadnym vedeckým, profesným či politickým prínosom pre našu zemeguľu, tak nech prednášajú, učia, hrajú divadlo, pôsobia ako odborní poradcovia, konzultanti, novinári, spisovatelia - ale prosím iba e x t e r n e - a nie na plný úväzok, či nedajbože dvakrát toľko. Aby sa raz nestratili v čase či v pyžame aj oni. Ľudský organizmus je totiž jedna veľká chemická továreň, ktorej procesy sa výmenou softvéru či hardvéru iba resetujú, a to na dobu určitú.
Na začiatku 20. storočia povedal R. Rolland jednu zaujímavú myšlienku: „Drzým dnes patrí svet!" Osobne si myslím, že ani nie tak drzým, ale skôr mladším. Nie tým rozblázneným hneď na prahu dospelosti - tí nech nasávajú ešte pár rôčkov skúsenosti. Ale mladá generácia - to je to najúžasnejšie korenie, ktorým sa ich rodičia a starkí môžu obklopovať. A môžeme sa od seba učiť navzájom - oni od nás praktické skúsenosti, my od nich obsluhovať počítače, MP3 či rozličné virtuálne hry. Symbióza bude taká, ako sme ich to naučili, ako sme ich vychovali. Potom by sme sa progresívneho vývoja našej planéty verzus predlžovania ľudského veku nemuseli až tak veľmi obávať...