S našou blízkou sme sa lúčili na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. I keď to bol cirkevný pohreb, manžel zosnulej ma požiadal, či by som za rodinu nenapísala a nepredniesla smútočnú reč. Hoci som túto netradičnú prosbu akceptovala, nebolo mi všetko jedno, lebo som mala obavy zo svojho emocionálneho rozpoloženia. Predvídavo mi však 2 hodiny pred pohrebom doniesli jednu tabletku na upokojenie a ozaj sa to potom dalo zvládnuť.
Pred samotným obradom však chcel silou-mocou so mnou hovoriť pán farár. Šla som do priestoru za kaplnkou a pýtala som sa ho, čo by si želal. Že vraj potrebuje počuť môj smútočný príhovor, či náhodou nie je bohorúhačský. Normálne som sa urazila. Strkala som mu ho pred oči, že nech si ho prečíta, ale on trval na tom, aby som mu ho prečítala ja. Pochopila som z jeho dychu, že čítanie by mu mohlo robiť problém, tak som mu nakoniec prečítala niekoľko riadkov. Potom ma ceremoniár vystrčil pred mikrofón - bez slova uvedenia, o koho pohreb ide. Obrad sa začal teda naostro. V malej studenej kaplnke sa tiesnilo asi 40 ľudí, z toho miest na sedenie je tam asi 20 a ďalšia dobrá stovka smútiacich musela ostať vonku.
Po mojom príhovore sa slova ujal katolícky farár. Pod kutaňou mal oblečené obdraté rifle a silným rusínskym prízvukom niekoľkokrát zopakoval tie isté frázy, ako napr. že odchádzať z tohto sveta je podobné, ako keď nám dieťa odchádza na internát... No, slušne povediac, smútočnú reč nemal vôbec pripravenú a trepal dve na tri. Potom sme sa vybrali za truhlou, pred ktorou kráčala obligátna minidychovka v staršom vydaní, ktorá do obrovského kopca viackrát nevládala s dychom. Mne sa zasa zdalo, že cintorín museli zrejme rozšíriť až kdesi smerom na Moravu, lebo sme kráčali k vykopanému hrobu skoro 20 minút. Tam na nás čakalo ďalšie nepríjemné prekvapenie: na pomerne novom priestore stáli hroby tesne vedľa seba krížom-krážom, takže keď sme sa chceli dostať k nášmu hrobu, museli sme nechtiac stúpať po iných hroboch, lebo uličky tam boli najviac 20 cm široké.
Najdôstojnejší zo všetkého bol kar v jednej bratislavskej reštaurácii, ktorý si však zabezpečila rodina sama. Osobne by som si na základe spomínaných okolností želala iba podobnú rozlúčkovú hostinu, kde sme si v príjemnom prostredí zaspomínali, posedeli, občerstvili sa, spravili si niekoľko fotografií a po niekoľkých hodinách sme sa ozaj dôstojne rozlúčili.
Rozhodne by som však nechcela ležať v hrobe, po ktorom by mi - hoci nechtiac - pobehovali živí príbuzní a neznámi pozostalí. Každý cintorín by mal byť dôstojným miestom, akýmsi parkom ušľachtilých dušičiek - lebo takmer každý z tunajších zosnulých odviedol na tomto svete kus poctivej prác a svojim dielom prispel aj k rozvoju našej spoločnosti. O to by sa však mali rozhodne postarať správcovia alebo majitelia cintorínov a nemačkať hroby jeden na druhý, len aby čo najrýchlejšie na pozostalých zarobili. Lebo takýto dojem som mala z nových hrobových priestorov v Slávičom údolí.
