Začiatky ako v rozprávke
Pred 22 rokmi sa nám po dvoch dcérkach narodil vytúžený syn. Bolo to priam ukážkové bábätko, ktoré bolo na prvý pohľad zdravé, krásne, usmiate, pokojné, jednoducho náš milovaný chlapček. Chodiť začal v jedenástich mesiacoch a úplne bez plienok bol v roku a pol. Zbožňoval autá, stavebnice a celú našu rodinu.
Prvé problémy sme u neho začali vnímať v druhom roku jeho veku. Paľko totiž skoro vôbec nerozprával a tých pár slov, ktoré zvládal, boli zmesou nezrozumiteľnej hatlaniny. Dokonca i ja som mu rozumela ťažko; lepšie to zvládala najstaršia dcérka Katka, ktorú delí od syna 10 ročný vekový rozdiel. Ale o všetko si svojským spôsobom vedel povedať - buď na to ukázal, alebo nás tam doviedol.
Predškolský vek
Pretože druhá o dva roky staršia dcérka od Paľka mala problémy s výslovnosťou písmeniek „r" a „l", začali sme navštevovať od jej 4 rokov logopédiu. Našej logopedičke dr. Hauskrechtovej som spomenula problémy s naším synom a následne sme jej ho ako 2,5 ročného priviedli ukázať.
Otvorila velikánsku knižku plnú obrázkov a začala sa ho pýtať, kde čo je. Suverénne jej na každej strane ukázal požadované obrázky - a bolo ich v celej knižke azda päťdesiat; len skoro nič z nich nevedel vysloviť...
Práve ona vtedy vyslovila podozrenie, že u neho môže ísť o poruchu učenia. Aj sme šli s ním potom na psychologické vyšetrenie, ale čo s takým malým dieťaťom, s ktorým sa psychológ nevedel dohodnúť? Väčšinou nám povedali, aby sme prišli o ďalší rok.
Paľko sa rozrozprával, keď mal asi 4 roky. To si ale neviete predstaviť jeho zmätočnú výslovnosť! Vytváral si úplne svojské slová a to už nehovorím o vetnej stavbe. Dokonca aj logopedička pochopila, že to bude chcieť úplne iný prístup - a ozaj nám s ním pomáhala viac ako 10 rokov, až sme sa stali kamarátkami.
Základná škola - spočiatku zlý sen
Všetko sa preseklo v prvej triede. Hoci sa Paľko narodil v októbri, dali sme ho do školy o rok neskôr.
Konečne sme dostali v škole odporúčanie k mladej psychologičke, ktorá veľmi rýchlo rozlúštila našu a najmä synovu dilemu. Mala totiž synčeka o rok staršieho od nášho - s navlas rovnakou diagnózou: dyslexia, dyskalkúlia, dysgrafia - to všetko pod hlavičkou poruchy učenia a správania a doplnkovou nadstavbou: ľahká mozgová dysfunkcia. Napriek tomu mal však veľmi slušný IQ.
Keď sa toto všetko dozviete, prvá vec, ktorá vás napadne je otázka: prečo? Dôvodov je však na výber:
Genetická predispozícia
Druhá možnosť je, že som ho porodila pomerne v neskorom veku, kedy je vraj možná takáto vývojová chyba
Môže sa však niečo stať s plodom počas tehotenstva...
... alebo počas pôrodu.
Učili sme sa s ním všetci
Prvá 1. trieda bola ozaj zlým snom pre nášho syna i pre nás. Bojovali sme totiž so staručkou pani učiteľkou, ktorá mu stihla za jeden školský rok napísať skoro 200 poznámok!
Podľa nej sa Paľko často vrtel, vykrikoval, neposedel, bil sa, bol drzý, cez hodiny sa pýtal na WC, zlostil sa... Takže sa mu tam zákonite nepáčilo.
Striedali sme sa s najstaršou dcérou Katarínkou a na každý predmet sme sa s ním pripravovali zvlášť. Problémy boli u neho s úplne všetkým: s písaním, čítaním, rátaním, kreslením... Najlepšie mu išiel telocvik - a napodiv sa veľmi ľahko učil básničky a pesničky. Má totiž vynikajúci sluch. Ale aj tak jeho prvácke výsledky boli rozporuplné.
Na konci školského roka nám pani psychologička dala na výber:
Buď prvú triedu opakovať
Alebo pokračovať v druhej triede
Alebo ísť do druhej triedy v inej škole - pre deti s poruchami učenia.
Rozhodla som sa, že všetky alternatívy osobne preberiem so synom v rámci našej budúcej lepšej spolupráce.
Jeho rozhodnutie bolo jednoznačné: opakovať prvú triedu (na konci roka mal dvojku), lebo chcel ostať v škole, do ktorej chodila jeho o dva roky staršia sestrička Evička.
Druhý pokus so základnou školou: najprv hurá, potom bum!
Ukázalo sa, že osud stál pri nás. Paľka dostala vnímavá pani učiteľka Michalečková, ktorej keď som vysvetlila situáciu, tak sa v nej prejavila geniálna pedagogička, vďaka ktorej začal náš syn konečne rád navštevovať školu. Učila ho štyri roky, od druhej 1. triedy až do 4. triedy ZŠ. Bola to pre nás síce fuška - ale za celé štyri roky nedostal od nej náš syn jedinú poznámku a učenie mu išlo jedna radosť! Vždy si vedela s ním poradiť - a on ju za to doslova „žral"! Sám pre ňu vyberal kvietky na začiatku i konci školského roka, ku Dňu učiteľov, aj pri iných príležitostiach. Škola sa pre neho stala druhým obľúbeným miestom - a láskavá pani učiteľka druhou mamou. Ale vôbec som nežiarlila, skôr naopak.
Prišla 5. trieda - a teda 2. stupeň. Pavlík musel odísť zákonite od svojej dobrej pani učiteľky - a nastal problém. Jeho druhostupňová triedna matematikárka ho vzhľadom na jeho dyskalkúliu (porucha matematického myslenia), na ktorú mal psychologické potvrdenie, bez akéhokoľvek pedagogického pochopenia doslova deptala, vysmievala sa mu pred celou triedou a trápila ho tak, až sa nakoniec sám rozhodol, že odíde do inej školy - pre deti s poruchami učenia.
Tretí pokus - vďaka, Želka!
Od 6. do 9. triedy sa na nás opäť usmialo šťastie v podobe chápavej triednej Želky, ktorá si vedela poradiť s úplne každým dieťaťom s poruchou učenia a spolupracovalo sa nám s ňou úplne báječne. Takže ďalšie štyri roky boli relatívne v pohode.
Pravdaže, učenie sme prekonávali s rozličnými problémami.
Denne sme sa so synom pripravovali na všetky predmety, a to nahlas. Impulz z čítaného sa mu do mozgu dostával totiž až vtedy, keď ho vyslovil - a nie iba zrakom prečítal.
Diktáty sme písali tak často, ako sa len dalo - aspoň dvakrát do týždňa. Nešlo iba o gramatiku, ale aj o vypadávanie písmeniek zo slov a motanie slov. Chcelo to opäť iba dril.
Na zemepis, dejepis a prírodopis sme s ním čítali na striedačku texty z učebnice, aby neochabovala jeho pozornosť. Potom nám ho ešte musel svojim slovami vyrozprávať.
Najhoršia bola matematika. Rátali sme všade: doma, na ulici, v aute, na výletoch - až sa mu nakoniec malá násobilka s malými počtami vryli do pamäti.
Nakoniec prišli spásonosné počítače. Zadovážili sme synovi z Česka zemepisné, dejepisné a iné CD a môžem povedať, že toto bolo pre neho skutočným zázrakom. Z CD texty videl, počul a mohol sa k ním kedykoľvek vrátiť.
Doplnkové aktivity pomôžu
Jeho cholerickú povahu sme sa rozhodli zvládnuť športom, a tak sme zapísali obe mladšie deti na karate. Evičke pomohlo proti jej ustráchanosti, Paľka zasa vďaka geniálnemu trénerovi dokázalo pribrzdiť v jeho výbušnosti. Dnes už nikdy na nikoho ako prvý nezaútočí, iba občas verbálne.
Aj hudobku sme skúsili, a to hru na flaute, pretože obe mladšie deti mali problémy s prieduškami, a teda i s dýchaním. Nakoniec sa pri nich naučila na flaute hrať najstaršia dcérka Katka a tá ich k tomu dlhé roky viedla. Medzitým táto moja úžasná dcérka skončila strednú školu a prihlásila sa na pedagogickú fakultu so zameraním na špeciálnu pedagogiku. Ani si neviete predstaviť, aká to bola pre mňa pomoc!
Hľadajte odborníkov
Medzitým sme pravdaže objavili plno odbornej literatúry, špeciálne pedagogičky i vynikajúceho detského psychiatra, ktorý nám radí dodnes. Podľa neho mal náš syn obrovské šťastie, že sa narodil práve do našej rodiny. Ako mi bol povedal, keby žil v menej všímavom prostredí, možno by skončil v pomocne škole... Aj to v pubertálnom veku nášmu synovi, ktorý robil v tom období riadne blbosti, otvorene povedal. Vďaka, pán doktor Daód!
Iné problémy nášho syna
Apropos jeho slabosti. Prešiel úplne všetkým. Začalo to na 1. stupni ZŠ nevinným zbieraním pogov, pri ktorých nám začal brať peniaze, aby bol v niečom najlepší. Prišla som mu na to, zasadla rodinná rada - a vyšiel s farbou von. Nakoniec som zistila, že na základnej škole ho k tomuto primäli najmä deti bohatých rodičov - ktorým sa chcel vyrovnať.
Pravdaže, následne to skúsil s fajčením, pitím i ľahkým fetovaním. Keby som sa nebola preorientovala na režim, že po 15. hodine som bola už jedine mamou, tak by bol jeho osud možno spečatený. Ale ja som bola ako stopovací pes. Povedala som si, že jediné, čo mu môžem nezištne poskytnúť, je dobrá a dôsledná výchova.
Pravdaže, nasledovalo aj jeho šomranie: prečo on má takú smolu, že má také a také poruchy. Vtedy som ho vždy zahriakla, že sú aj deti s horším osudom...
Prvá stredná škola
...To zistil, keď išiel na strednú školu medzi viacnásobne postihnuté deti. Odvtedy prestal bremcať a sťažovať sa. Stačil mu jeden rok medzi deťmi s pokrútenými končatinami, hluchými, na vozíčkoch i bez končatín. Ale po roku musel odísť aj odtiaľ, lebo pani riaditeľka ho vnímala väčšinou negatívne. Skôr sa však ocitol vždy v nepravý čas na nepravom mieste.
Druhá stredná škola
Ale kam s ním? Chcel ísť na hotelovú školu a vyučiť sa za čašníka, ale žiadna hotelová škola nechcela dieťa s poruchami učenia.
Opäť sa zjavila dobrá víla v nezištnej podobe pani riaditeľky Hargašovej.
Náš syn nakoniec úspešne dokončil učňovku a teraz bez problémov končí prvý rok nadstavby v hotelovej škole.
Miesto záveru
Som presvedčená, že by každé dieťa malo dostať šancu zvládnuť svoj neľahký osud - keď sa s ním už narodí. Bez dôslednej výchovy vám ale nepomôže nič, ani desaťmiestne konto v banke.
Okrem toho som zistila, že deti s poruchami učenia sa stretávajú vo zvýšenej miere s rozličnými problémami aj v dospelom veku, na čo treba upozorniť najmä blízku rodinu, priateľov a iné spriaznené duše. Ľudia s týmito poruchami, resp. s ľahkou mozgovou dysfunkciou musia mať totiž pocit, že keď príde problém, má im ho kto pomôcť vyriešiť.
Na záver vás ubezpečujem, že môj syn dokáže byť teraz - v dospelosti šarmantným spoločníkom, nekonečne verným priateľom a ohľaduplným synom, ktorý síce prerástol svoju maminku o dve hlavy, neostýcha sa jej však dať na ulici pusu a vziať z rúk tašky s nákupmi!
