Pred Židovským cintorínom sme sa stretli celkom náhodne. My sme sa tam radili kvôli prípravám nadchádzajúceho podujatia ku Dňu holokaustu a rasového násilia.
„Íha, čože to tu za sklenô krásno vyrástlo? Veď minulý rok sme si nič nevšimli," zastavili sa niektorí z bývalých partizánov.
Vysvetlila som im stručne, že tu bude umiestnený Park ušľachtilých duší, venovaný slovenským občanom, ktorí skrývali a zachraňovali židov počas druhej svetovej vojny; pred deportáciami do koncentračných táborov; no často žiaľ mnohí z nich zahynuli spolu so zachraňovanými.
Jeden zo starčekov v modrom obleku, s nádhernými bielymi vlasmi a detsky holubičími očami nečakane pristúpil k čerstvo postavenej sklenej dominante, symbolicky ju pobozkal a sám pre seba riekol: „Mama moja, tuto konečne bude i tvoje miestečko, keď si sa nám z Matthausenu nevrátila," a tíško sa rozplakal.
V tom okamihu som pocítila taký príval nečakaného dojatia, že mi veru slzy začali tiecť spolu so starčekom.
„A čože sa vašej mamičke stalo?" tíško som sa opýtala.
„Viete panička moja, my nie sme židia, ale vtedy dávno sme ich tiež pri Žiline skrývali a ktosi nás prezradil. Tak poslali moju mamu do koncentráku a už sa odtiaľ chúďa naše, nevrátila. Dochovala ma i s ďalšími dvoma súrodencami naša dobrá babka," povedal smutne a pokračoval: „Ani sme doteraz nemali našej mame kde kvety položiť. Poviem Terke a Jančimu, kde si môžu našu mamu pohladiť. Táto sklená krásavica by sa páčila aj našej mamuške."
Sú v živote okamihy, keď sa človek cíti akosi zahanbený, že nič z niekdajších vojnových hrôz neprežil. Možno i preto niektorí z nás cítime svoj diel spoločenskej zodpovednosti a chceme prejaviť úctu a vďaku - aby sa nikdy nezabudlo na zverstvá a šialenosti, ktoré boli kedysi na našich rodičoch a ich rovesníkoch neľudsky popáchané. Hoci sú to dnes už iba staručkí partizáni alebo ukrývané deti s hlbokými vráskami na tvárach i dušiach.
Možno by ste neverili, ale mnohí z nich sa ešte stále hanbia za to, že prežili, hoci neľudsky trpeli - lebo ostatní ich súputníci to neprežili. Tento paradox by nám nemal dovoliť mlčať. Aby si niekto nemyslel, že keď už nikto z nich nebude na tomto svete, tak my na to, čo bolo zabudneme. Taký bol totiž kedysi Hitlerov zámer s holokaustom - vykántriť státisíce nevinných, veď o 60 rokov už nikto z nich nebude nažive...a spomienky sa stanú prežitkom. Chvalabohu, že ľahostajnosť nie je našou dominantnou vlastnosťou!
