Obliekla som si staršie menčestráky, tričko a sveter z burzy, ktorý som si dávala na seba, iba keď mi doma bolo chladno. Na nohy som si nastokla staré dreváky a cez plece hodila ošúchanú kabelku, ktorú som už aj tak chcela odhodiť. Do nej som strčila iba občiansky, dajaké peniaze, dva balíky papierových vreckoviek, náhradné ponožky a nohavičky. Susedku som poprosila, aby mi dva dni polievala kvety. Začudovane sa na mňa pozrela, ale kľúče od bytu prijala.
Nedokázala som ísť v ten deň ani mestskou hromadnou dopravou, lebo som sa obávala fóbie z množstva všelijakých ľudí okolo mňa. Rýchlo som si objednala taxík a dala sa zaviesť za roh krízového centra, aby tam nikto nezistil, že som prišla taxíkom.
Vošla som dovnútra, kde ma dosť odmerane privítala mladá žena. Povedala som jej, že nemám kde spať, ale do týždňa si celkom určite vyriešim túto zložitú situáciu.
„To mi tu hovorí každý“, povýšenecky ma odbila. Nakoniec mi ale ukázala posteľ, kde som mala nocovať. V predmetnej miestnosti ich bolo ešte sedem, ale všetky boli zatiaľ prázdne. „Topánky si dajte aj s kabelkou pod deku, aby vám nezmizli“, poradila mi. Začudovane som na ňu pozrela, ale poslúchla som ju. Vliezla som sa pod prikrývku, ktorá vyzerala dosť čistá, hoci bola poriadne ošúchaná. Pre istotu som moje dreváky vopchala do igelitky a ešte potom do mojej celkom veľkej kabelky, ktorá bola v tej chvíli mojou jedinou spriaznenkyňou v neznámom a bezútešnom svete. Dala som si až dve tabletky na spanie, zapila ich minerálkou z PVC fľaše – a o chvíľku som o sebe nevedela.
Na druhý deň ma zobudila iná žena ako deň predtým a povedala mi, že cez deň tam nemôžem byť. V izbe už opäť nikto nebol. V hlave mi trešťalo; ako bárs komu po dvoch milosrdných uspávacích tabletkách, na ktoré nie je zvyknutý. Sadla som si a chcela si vziať veci, ktoré som si poskladala na stolík vedľa postele.
Z kôpky neostalo nič: chýbali mančestráky i sveter. S kabelkou a topánkami som našťastie spala. Išla som to v tričku a nohavičkách oznámiť správkyni.
„No, to sa tu stáva, mali ste si všetko šuchnúť pod prikrývku“, uškrnula sa. „A čo mám teraz robiť? Nemôžete mi prosím vás dať nejaké obnosené veci?“
„A na to ste kde prišli, moja? My to tu predsa nemávame!“Nedala som sa. „Ale veď vám sem ľudia nosia plno obnosených vecí, viem o tom!“
Pozrela na mňa podozrievavo a strčila hlavu pod dosku písacieho stola. „Tu máš a vypadni! Nič iné tu nemám!“ vyštekala a začala mi tykať.
„A dáš mi za tú deku stovku!“ Pozrela som s úžasom na starú roztrhanú handru. Vonku bolo chladno a začalo poprchať. A bola nedeľa, takže na takom odľahlom mieste som si na seba kúpiť nič nemohla.
Strčila som jej peniaze, deku som si zaviazala pod pazuchami ako osušku – a vyrazila som do ulíc. Ľudia na mňa začudovane pozerali. Pochopila som, že takto po svete behať nemôžem, ešte by ma mohli zbaliť policajti za verejné pohoršovanie. Rýchlo som vytočila číslo taxíka. Keď som povedala, že nech pre mňa prídu do azylového centra, zrazu nemali žiadny taxík k dispozícii. Ani pri druhej taxislužbe som nepochodila. Pochopila som, že sa obávajú, že im nedám peniaze. Na treťom čísle som povedala, že peniaze mám, nech sa neboja pre mňa prísť, že bývam občas ich zákazníčkou. Náhodou prišiel ten istý taxikár, ktorý ma viezol včera odpoludnia sem. Začudovane na mňa pozrel, ale keďže som mu dala vopred dvesto korún, tak ma bez slova odviezol domov. Keď som premrznutá zazvonila na susedku – náhle som sa zobudila...
Sadla som si na peľasť postele, chvíľu som totiž ozaj nevedela, kde som – a od šťastia, že som doma a že ozaj som nebola ani na chvíľku svojho doterajšieho života bezdomovkyňou – som sa tíško rozplakala. Zavolala som svojej priateľke - psychiatričke a vyrozprávala jej svoj sen. „Moja zlatá, to bola podvedomá depresia, musíme začať s terapiou“, rozhodla Ľubka. Odvtedy si každý týždeň telefonujeme, lebo aj táto moja privátna odborníčka je ďaleko vo svete. Ale pomáha to, verte mi.
Na záver všetkým odporúčam: neostávajte uzavretí a opustení vo svojom byte, ani vo svojom tele alebo vo svojich myšlienkach. Zámerná a plánovaná psychohygiena vás oslobodí od možnej depresie, pocitu nemohúcnosti a vnútornej nespokojnosti. Naučte sa tešiť z maličkostí, lebo sa môže stať, že sa nakoniec budete obávať aj zaspať. A to je už iba krôčik k veľmi vážnym psychickým problémom. O tom viem svoje!
