Ako dlhodobá pacientka na plný úväzok som pred niekoľkými dňami nebola v Poluse nakupovať, ale som tam mala po dlhom čase v jednej kaviarničke stretnutie. Potom som sa však stavila v jednom i ďalšom obchodíku a kúpila zopár vianočných darčekov. Spokojná a už aj dosť unavená som sa vybrala k východu. Síce som periférne zbadala, ako sa za mnou posúva skupinka troch mladých Rómov, ale ani vo sne by ma nebolo napadlo, že práve ja by som mala byť ich zlodejskou obeťou. Kabelku som mala totiž poštársky zavesenú vpredu, ale v oboch rukách som držala darčekové igelitky. Náhle som pocítila, ako sa mi sťahuje okolo hrudníka kabelkový remeň. Otočila som sa - a neverili by ste, doslova v obkolesení spomínaných troch statných, asi tridsaťročných počerných mdužov. Ešte stále priateľsky som sa opýtala: „Čo by ste radi, mládenci?"
„Aký máte krásny kožuštek panička, to je umelý jaguár?" začal jeden z nich a chytil ma okolo ramien.
Sprudka som sa otočila a zbadala nôž v rukách ďalšieho. Jednoducho sa mi chystal rozrezať kabelkový remeň.
„Počkajte, čo to robíte, to ma ozaj chcete okradnúť?" opýtala som sa ešte stále naoko celkom smelo.
„No, keď to nejde podobrotky, tak si musíme dačo od takej krásnej paničky vziať nasilu," drzo sa usmial ďalší Róm.
„Viete čo chalani, ja v tej kabelke nemám skoro nič, iba bankovú kartu. A vôbec, pre vašu informáciu, práve mienite okradnúť nemocnú ženu. Tým myslím moju maličkosť."
„Ale moja, nevymýšľajte si a dajte nám konečne tú vašu kabelku dobrovoľne."
Naštvala som sa, hoci mi rozčuľovanie práve teraz nerobí dobre.
„Keď ste takí exkluzívni zlodeji, tak sa dobre pozrite, koho idete okradnúť!" a spontánne som si strhla z hlavy čiapku, na ktorej mi konečne po dlhých mesiacoch narástlo asi dva milimitre nových vlasov po prekonanej chemoterapii.
Uf, konečne boli Rómovia poriadne zaskočení a dokonca sa odo mňa vzdialili - ako keby som mala nebodaj lepru.
„Môžete sa hanbiť," povedala som na ich adresu ticho, ale dôrazne - a z očí mi začali nečakane stekať velikánske slzy. To sa mi teraz stáva často, nie je to z ľútosti alebo strachu, ale skôr z pretlaku emócií. Zlodeji sa však odo mňa rýchlo vytratili, ostal po nich iba zmiešaný pach drahých parfémov.
Doma som rozmýšľala, akú šancu má osamotená žena alebo aj dieťa, aby ho podobní vagabundi takto drzo neokradli. Lebo mi na začiatku nášho incidentu nezabudli pripomenúť, že keď budem kričať, tak si ma vonku počkajú. Zrejme sa už sama na nákupy nevyberiem, iba ak v doprovode manžela alebo detí. Odporúčam dávať si veľký pozor, lebo niekedy nemusí ísť iba o naše kabelky, ale možno aj o naše zdravie. Želám všetkým úspešné vianočné nákupy!
