Radila som im aby ho stabilizovali a aby zraneného chlapca držali pri vedomí, lebo ten chudák upadal do bezvedomia. Stále mi opakovali - choďte preč! - hoci som im prízvukovala, že mám kurz prvej pomoci a aby urýchlene zavolali sanitku. Do toho prišiel najstarší z nich od stolíka s kávičkou. Myslela som, že o chlapca sa už postarajú, ale keď som sa asi o 15 minúť vracala z neďalekej predajne, ešte stále tam sanitka nebola...
Svojho času som sa venovala džudu, vtedy ešte iné bojové umenia u nás neboli v móde. Jedno si však pamätám dodnes: pol roka sme sa učili iba padať, aby sme si pri zápasoch neublížili. Aj tak sme boli dosť poobrážaní, často sme pri tréningoch i zápasoch došli k vyvrtnutému členku, výronom, ba očas aj zlomeninám. Ale nepamätám sa, žeby si niekto vážne pri džude poranil chrbticu. Jednoducho sme vedeli dobre padať, pri nebezpečnom páde tlmiť prípadný úraz odrazom hrán rúk, mali sme vštepené rozmanité „padacie" finty.
Umenie padať ma niekoľkokrát v živote zachránilo od trvalých následkov na zdraví. Pamätám sa, ako som raz vystupovala z auta, nevšimla som si, že je podo mnou poľadovica a letela som hlavou na kopu kameňov. Reflex mi velil, aby som si chránila hlavu. Síce som si zlomila pritom nohu, ale nezabila som sa.
Chcem tým iba povedať, že pri všetkých športoch treba mladým ľuďom vysvetliť, ako predchádzať úrazom, ako poskytnúť prvú pomoc a najmä zavolať pri úraze ihneď záchranku. Tento chlapec so svojimi rovesníkmi asi nebudú mať pekné sviatky. Keď som odchádzala z nákupného strediska, už ho sanitka s húkaním odvážala do nemocnice. Nešťastnému mládencovi želám, aby mu lekári zachránili zdravie a možno i život. Lepší darček pod stromček dostať určite nemôže. Pretože verím v určité ľudské šťastie a občas dokonca aj v zázraky, v tejto chvíli posielam mladému bojovníkovi aspoň svojho anjela strážneho...
