Dovtedy som bola presvedčená, že ako schopná manažérka musím zvládnuť jednoducho všetko. Rodinu, zamestnanie, problémy a všetky možné i nemožné povinnosti. Ani na operáciu som sa príliš neponáhľala a odkladala som ju vari dva roky. Síce mi doktorka vysvetľovala, že môj zdravotný stav sa môže nečakane zhoršiť; ja som si však jej slová jednoducho nepripúšťala.
Aj do nemocnice ma prijali v podstate so starým predoperačným vyšetrením. Tamojšia staručká internistka rezolútne nariadila: operácia počká, musia mi zopakovať celé interné vyšetrenie znova. Pri ňom mi však zistili, že som mimoriadne anemická - čo bol dôsledok niekoľkoročného silného krvácania pri každej menštruácii.
Operácia sa teda odložila nie o deň, ale týždeň a v nemocnici začali do mňa pichať veľké dávky železa, aby mi troška zlepšili krvný obraz. Neviem, akou zhodou okolností sa potom stalo, že ma dva dni po operácii sklátila pľúcna embólia. Viem však jedno: zachránil ma nielen tím lekárov, ale aj veľká dávka šťastia, moja silná vôľa žiť (i nechuť odísť z tohto sveta) - a určite aj množstvo anjelikov, ktorí pri mne stáli.
Verte mi: klinická smrť nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. Je to jedna obrovská zákerňáčka, ktorá vás vábi na druhý breh, kde to podľa rozprávania niektorých ľudí s podobnou skúsenosťou vyzerá vraj mimoriadne príjemne. Pre mňa však táto spomienka ostane naveky nočnou morou.
Pravdaže, nevedela som dovtedy nič o pocitoch z prekonania klinickej smrti. Mňa však tento môj nečakaný zážitok zmenil celkom určite, a to od základu. Po návrate z nemocnice som totiž veľmi rýchlo pochopila, že všetko, čo som dovtedy mala rada vrátane mojich najbližších, by z môjho reálneho sveta navždy zmizlo, a to za úplne nepatrný okamih!
Môj hodnotový rebríček spravil zrazu taký kotrmelec, až som sa v ňom skoro nespoznala! Od návratu z nemocnice som začala vnímať každý deň omnoho intenzívnejšie; tešila som sa každý deň na príchod mojich detí zo školy, na ich štebotanie, postískanie a udychčané zážitky i totálne blbinky, ktorými ma obšťastňovali (kresbičky, plastelínové a hlinené sošky, vecičky z papiera). Začala som sa však tešiť i na každé nové ráno. Odvtedy sa napr. nikdy po zobudení nezabudnem pozrieť do zrkadla a povedať si: Dobré ránko Evi! Je fajn, že ešte žiješ!
Už sa mi však náhle prestalo pozdávať, aby mi ktosi rozkazoval, zakazoval a manipuloval so mnou v zamestnaní. Keď som sa po niekoľkých týždňoch ako-tak pozviechala, nečakane rýchlo som si vybavila živnosť - a odvtedy ctím doma i pracovne úplne iné hodnoty. Robím, koľko vládzem. Keď som unavená, dám si pauzu. Nerobím už všetko v domácnosti výlučne sama, ale prácu rozdeľujem aj medzi ostatných členov domácnosti. Každý rok sa teším na dovolenku s celou rodinou. Snažím sa dodávať energiu mojim najbližším, priateľom a známym, ktorí o moju pomoc stoja a nevyhnutne ju potrebujú.
Nemám ambíciu stať sa akousi matkou Terezou - iba vnímavou maminkou, manželkou, dcérou, sestrou, priateľkou a susedkou. Azda som niekedy nepríjemná, lebo vynadám drzému prvákovi, keď sa posmieva osemdesiatročnej susedke. Alebo buchnem do chrbta môjho čerstvo dospelého syna, z ktorého občas cítim cigarety; stále dookola mu totiž vysvetľujem, ako mu fajčenie škodí, lebo prekonal zápal srdcového svalu. Možno niektorý z obchodných partnerov nevie pochopiť, prečo mu zo dňa na deň nepripravím podnikateľský zámer, zmluvu alebo iný požadovaný materiál.
Viem to iba ja. Moje zdravie je totiž po pľúcnej embólii omnoho krehšie a životodárnych síl mi ubudlo asi o tridsať percent. Imunitný systém som mala taký rozhádzaný, že som sa spamätávala päť rokov z možných i nemožných chorôb. Za prvý rok som užívala 15x antibiotiká, až som z nich jedného dňa ohluchla. Našťastie sa mi po mesiaci sluch ako-tak vrátil. Pravdaže, kedykoľvek som mohla požiadať o úplný invalidný dôchodok, ale takýto život si môj hyperaktívny mozog jednoducho nevedel a doteraz ani nevie predstaviť.
Tie biele vlnené ponožky na mojich nohách, do ktorých som si zastokla akési zázračné vložky proti unikaniu ľudskej energie - to bola zrejme vtedajšia marketingová vychytávka. Ja som však vtedy uverila, že z môjho tela nepustili moju dušu preč - ktoré mohla zo mňa za okamih odletieť na večné veky.
Sú chvíle, kedy nám ostáva iba veľmi málo, čomu môžeme veriť. Dôležité je, aby sme si dokázali pohotovo nájsť vo svojich myšlienkach dajaký záchranný padáčik. V mojom podvedomí to boli celkom určite moje deti, ktoré som však vnímala v tej chvíli cez biele ponožky na mojich nohách...
