Port Aventura - to je množstvo bláznivých atrakcií, ktoré kedysi priraďovali deťom, lebo prapôvod mali v kolotočoch, húsenkových dráhach, hojdačkách, jednoducho v kočovných cirkusových vábničkách. V španielskom prístave zábavy je možné vidieť a zažiť všetko možné, i šialené horské a iné atrakcie. Jedna z nich sa volá Diabolská dráha...
Mladučká kolegyňa Sylvia, ktorá vôbec nepatrí medzi najodvážnejšie žienky - mi spontánne navrhla, aby sme túto novodobú húsenkáčku vyskúšali. Pravdaže, odvolávala sa na moju kamošku kameru, ktorá mala zachytiť jeden z mnohých španielskych zážitkov.
Bez toho, aby sme sa vopred presvedčili, čo tento vrtoch obnáša - som s jej návrhom bláznivo súhlasila, hoci z výšok, spojených s rýchlosťou mám celoživotnú fóbiu. Ale tento vláčik mi pripadal akosi mierumilovne. Jednoducho povediac, so Sylviou sme sa nechtiac klamali navzájom, že diabolský vláčik je celkom určite iba akousi čajovou napodobeninou katastrofickej horskej dráhy.
Väčšieho omylu sme sa jednoducho nemohli dožiť! Už keď nám obsluhujúca dievčinka pchala na kolená poriadne kusiská železa, takže sme boli obe zakliesnené sťaby v okovách - začali sme tušiť zradu. Ibaže vlak sa už rozbiehal, ja som mala dokonca naštartovanú kameru v naivnej predstave, že sa mi podarí zachytiť tento neopakovateľný zážitok. Intuitívne som sa predsa len silno chytila železnej závory - a náhle sme šialenou rýchlosťou vyrazili vpred!
V stotine sekundy som pochopila, že je zle; zaprela som sa preto nohami do podlahy, silno stlačila oboma rukami železnú závoru, zavrela oči - a kozmickou rýchlosťou som začala uvažovať o možnostiach sebazáchrany. Lebo nebezpečných rizík bolo konkrétne pre mňa naporúdzi hneď niekoľko: z nekontrolovaného strachu som mohla dostať infarkt, mozgovú mŕtvicu, astmatický záchvat, vyletieť zo sedadla rozkymácaného vláčika - alebo sa minimálne od strachu pocikať. Na prezlečenie som ale nemala nič.
Rozhodla som sa však, že prekonám strašidelnú paniku a za každú cenu túto bláznivú jazdu prežijem. Sylvia vedľa mňa tiež vystrašene jačala, ale za nami na nás paradoxne kričala rozhlasová kolegyňa: „Baby, poriadne vrieskajte, potrebujem pre rádio autentické zvuky!"
To však boli ozaj posledné okamihy, ktoré som naplno vnímala. Od tej chvíle som sa sústredila na vlastné dýchanie, lebo som si spomenula na spásonosné jogistické znalosti o tejto živočíšnej danosti. Sústredila som sa na vlastný dych, vnímala každý jeho záchvev. Verte, bola som s ním v tejto panickej chvíli najlepšia kamarátka na svete; bol to jednoducho môj spoľahlivý spojenec. Kontrolované dýchanie upokojovalo moje vystrašené myšlienky, rozbuchotané srdce, ale aj zmätený postoj k tejto šialenej situácii.
Vo chvíľach, keď diabólico spomalil na asi 50 metrov vysokom vrchole paragrafovitej dráhy, aby sa strmhlav rútil do ďalšej priepasti alebo zákruty, vždy som sa zhlboka nadýchla a otvorila štrbinku kŕčovite privretého oka, aby som sa presvedčila, že je vedľa mňa živá Sylvia, v poriadku moja taška s dokladmi i chuderka kamera. Verte, tých niekoľko minút ma celkom určite obralo o nejaký deň z môjho života!
Po nekonečne dlhom čase sme roztrasené vyliezli z vražedného vláčika a nevedeli obe ani za svet pochopiť, že sme sa navzájom vyhecovali do takého neovereného - hoci jedinečného zážitku, ktorý netrval pár sekúnd, ale niekoľko dlhokánskych minút! Následne som nahrala a nafotila všetky zábavné blbinky - a moje tri deti boli pri ich pozeraní priam nadšené!
Zrejme dnešná mladá generácia znesie oveľa viac adrenalínových - a najmä hororových zážitkov ako my. To je pravdaže v poriadku, zážitky sú aj moje celoživotné hobby, ale na vyskúšanie všelijakých adrenalínových výdobytkov vedy a techniky si už radšej dávam bacha!
