Tak to bolo aj v novembri 1959. Werich čakal a polovica dediny s ním. A zrazu zabrala! Bolo to riadne hoviadko. Honza W. sa s ňou trápil viac ako dve hodiny ale nepodarilo sa mu ju uštvať. Skôr hlavátka uštvala jeho. Nakoniec sa Werich obzrel po najbližšom chlapovi, strčil mu do ruky udicu a zreval: Drž! A na to sa hodil do rozvodnenej Oravy. Keď mu voda bola už po plecia, podarilo sa mu hlavátku chytiť holými rukami a vyvliekol ju na breh.
Štastný, unavený, mokrý Weich stál na brehu, hlavátka v rukách, bola takmer vyššia ako on. Chlapi mu chceli pomôcť, ale rozradostený Werich nechcel pustiť trofej z rúk. Nakoniec ho presvedčili, aby sa išiel aspoň prezliecť, aby nedostal zápal pľúc. Potom hlavátku odvážili, mala vyše 14 kilogramov. Chlapi odrezali hlavátke hlavu a vyvarili ju, aby si majster trofej mohol zobrať zo sebou.
A potom začali slovenské oslavy, ktoré trvali až do rána. Netreba si veľa predstavovať, ale po takejto oslave nemohol majster dostať zápal pľúc, ani keby zostal mokrý.
Podľa svokra Werich chodieval na Oravu a Liptov v tom období často, páčilo sa mu tu. Dokonca z Liskovej vraj raz týždenne vozili lietadlom pre Wericha chlieb na celý týždeň, tak mu chutil. Dnes sa nám to možno zdá príliš snobské, ale v päťdesiatych rokoch ešte fungoval Baťov projekt malých poľných letísk po celej republike, odkiaľ chodili takzvané aerotaxíky. Aj môj starý otec spomínal, že v tom čase chodil na služobky z Novák do Prahy takýmto aerotaxíkom.
Čo sa človek nedozvie cez Vianoce na Kňažej.
