Odlet sme mali plánovaný na 3:15 ráno. A preto som bol pripravený na trochu nepohodlia na úvod – lietadlá môžu meškať. Ale všetko prebehlo v poriadku, z Bratislavy sme odleteli presne na čas. Vtedy zo mňa konečne spadol stres z ťažkého života venovaného práci a uvoľnil som sa v očakávaní nerušeného desaťdňového leňošenia. Oj, keby som vtedy vedel ...
Cestou z letiska na Kose nás trošku deprimovala mesačno – púštna krajina za oknami autobusu, ale pozitívna energia tento prvý dojem ľahko zvládla: No a čo, veď sa aj tak nepohneme z hotela! Za dvadsať minút nám delegátka oznámila, že vchádzame do areálu nášho – najkrajšieho – hotela Summer Palace. Zvalili sme sa na recepcii a príjemne naladení sme čakali na ubytovanie.
Hurá, máme kľúče od izieb! Berieme kufre a chceme sa ísť ubytovať. Slečna z recepcie na nás ale kričí: „Počkajte, mikrobus hneď príde!“ A červík pochybností sa prevŕtal prvýkrát až na povrch. Veď sme v päťhviezdičkovom hoteli, niekoľkokrát sme sa informovali, či je všetko po ruke a či je tento hotel vhodný pre rodiny s malými deťmi, tak načo nám je na cestu z recepcie do izby mikrobus? Áno, už sme si všimli, že hotelový komplex je postavený v prudkom svahu, ale to sa nás predsa netýka, nie? Ale týka!
Keď ani po pol hodine mikrobusu nikde, schmatli sme kufre a poďho šliapať hore prudkým kopcom. Asi po tristo metroch sme „zaflekovali“ pri našich päťhviezdičkových izbách. Pri príchode na izbu nás príjemne ovalil vyhriaty vzduch, ktorý po nejakom čase klimatizácia dokázala ochladiť na znesiteľnú úroveň. Problém bol v tom, že izba mala priečku, ktorá oddeľovala dvojposteľ, na ktorej spala manželka s dcérou a miniobývačku s gaučom, kde som spal ja. Ale klimatizácia bola iba v miestnosti s dvojposteľou.
Tak som sa teda zvalil v svojej miniobývačke a fučiac od tepla som pustil televízor so sľubovanými satelitnými programami, aby som sa trochu ukľudnil. No, televízor ako televízor. Milovníci starožitností a zberatelia známok naučení používať lupu by ho určite ocenili. Uhlopriečka A4 hravo zabezpečila, že z pol metra som zo zrna dokázal identifikovať aj nejaké obrázky. A ten výber kanálov! TV Polonia, BBC, grécky kanál, Rai Uno a pre fajnšmekrov – ruský hudobný kanál vysielajúci nastajlovaných ruských tínedžerov produkujúcich modernu aĺa Maduar.
Otvorím minibar, že sa idem zo zúfalstva aspoň opiť. Ale z ničoty by sa opil iba veľmi skúsený budhista. Po zúrivých telefonátoch na recepciu však treba uznať, že nám minibar doplnili dvomi pepsi, liftom, dvomi malými a jednou veľkou minerálkou a dvomi konzumovateľnými gréckymi pivami. Keďže minibar dopĺňali každé dva dni, aspoň sme boli so ženou a dcérou prepití až do bezvedomia. Ale, ako som spomínal, hotelová reštaurácia bola čo by „kameňom dohodil“ Ján Železný v časoch najväčšej slávy (ale iba dole kopcom – smerom z izby do reštaurácie; opačne by to zvládol iba Jozef Gönci ľubovoľnou malokalibrovkou), takže keď nás večer pochytil smäd, stačilo iba prejsť venovať pätnásť minút na cestu dole do baru pri recepcii, zobrať si dvojdecové čo vám na um prišlo, vyšliapať naspäť na izbu, kopnúť od únavy a smädu drink do seba a vyslať ženu alebo brata pre ďalší drink.
Človek si vraj zvykne na všetko, aj my sme si po troch dňoch zvykli. Ja som odmietol chodiť na pláž, čo spôsobovalo komunikačné problémy v našej rodine, ale uznajte sami: cca 115 schodov do reštaurácie – dalo sa ísť aj asfaltkou bezbariérovo – a z reštaurácie iba ďalších cca 100 schodov na pláž. Zjednodušene povedané, z izby na pláž približne 13 poschodí. Pre úplnosť treba dodať, že z reštaurácie na pláž občas premávala štvormiestna lanovka s dvomi medzistanicami. Keďže v hotelovom komplexe bolo celkovo iba približne 300 izieb, rady na lanovku neboli neúmerne veľké – väčšina to rýchlo vzdala a chodila peši.
Ideálny deň mohol vyzerať približne takto: Vstať, zbehnúť 13 poschodí na pláž, obsadiť lehátka, hore 6 pochodí do reštaurácie na raňajky, hore 7 poschodí pre veci, dole 13 poschodí na pláž, hore 13 poschodí do izby prezliecť sa, dole 7 poschodí do reštaurácie na obed, hore 7 pochodí do izby, siesta, dole 13 pochodí na pláž, hore 13 poschodí prezliecť sa do dlhých nohavíc, dole 7 poschodí na večeru, hore 7 poschodí na izbu. Ak som dobre počítal, denne viac ako 1400 schodov. Priznávam bez mučenia, naozaj som švindľoval. Akosi som zistil, že mi stačí aj bazénik pri izbe.
Tretiu noc prišiel bonus: Brat ležal na posteli a čítal si. Akýsi zvuk ho stále vyrušoval, ale mal pocit, že niečo dolieha zvonku. Potom predsa len otočil hlavu a pár centimetrov od nej zbadal sympatickú myšku, ktorá sa práve na jeho nočnom stolíku prehrýzla obalom a pustila sa do keksíka. Ďalšieho hlodavca potom natočil kamerou, ako sa skrýva pod posteľou, na ktorej spali jeho deti. Naše ženy šup na recepciu, že chceme vymeniť izby. Hotelový šéf sa z nich smial, až sa za brucho chytal, ale dochytal sa, keď zbadal, že myška je naozaj nahratá.
Potom naše ženy prehováral, že nám nemôže dať adekvátne iné päťhviezdičkové ubytovanie. Ale nakoniec sme sa okolo pol noci presťahovali. Izby boli približne o 55 schodov nižšie položené, výrazne väčšie, dvojnásobne väčšie terasy. Iba v televízore boli zásadoví – ten istý typ obrazovky A4. Ale zase pribudli tri kanály: ďalší grécky, ZDF a ešte jeden pre mňa neidentifikovateľný – nedovidel som na logo a reči som nerozumel. Celkovo zhrnuté: Škoda myšky, že ste neprišli hneď prvý deň a mohli ste prísť radšej cez deň. Predsa len, spiace deti sa trochu ťažko prenášajú zabalené v plachte. Ale celkovo sa naša životná úroveň zvýšila a nadmorská výška znížila.
Ďalší pobyt sme mali spestrený už iba drobnými zážitkami typu tečúci záchod – ale keď sme všetky uteráky nahádzali na zem, v kúpeľni to až tak veľmi nečľapkalo a po dvoch návštevách recepcie nám ho aj tak prišli o pol dňa opraviť.
Ešte som zabudol spomenúť, že plážový bar bol takisto na úrovni, mal k dispozícii tri stoličky pre 500 ľudí. Ale kašľať na to, umelohmotné poháriky fantasticky stoja, keď okolo nich nazhŕňate kamienky. Potom ich ani nárazový 50 – 60 kilometrový vánok neprevráti. A samozrejme, aj plážový bar bol baby friendly – široký výber bublinkových nápojov od spoločnosti Pepsi.
A nemôžem vynechať ani fantastické detské ihrisko, ktoré sme, bohužiaľ, ani raz nenavštívili, pretože bolo na inej časti kopca a nám lenivcom sa tam akosi nechcelo.
Čo uviesť na záver? Za mladi sme si hovorili: Kto chce skúsiť ťažkú drinu, nech si kúpi Ukrajinu (pre neskôr narodených rozumej typ bicykla). No a kto si chce zašliapať na čerstvom vzduchu, prípadne posilňovať tým, že po schodoch znáša a vynáša detskú bugynu, vrele odporúčam hotel Summer Palace na ostrove Kos.
P. S. Strava bola dobrá, personál reštaurácie tvorený študentmi hotelových akadémií z Poľska, Ukrajiny a Česka bol milý, delegát cestovky bol fajn. Za to, že sme sa nechali nachytať na pohodlnú a vyvaľovaciu dovolenku oni naozaj nemohli.
