Začalo to veľmi dobre. Najskôr sme si pozreli všetky možnosti. Zhodnotili sme, na čo sa bojím ísť ja a na čo sa bojí ísť Zuzka. Najväčší strach mám totiž z akýchsi chobotníc, ktoré sa točia na veľkom kolese, to koleso sa okrem okolo vlastnej osi točí aj celé do protipohybu a aj samotné chobotnice sa točia okolo vlastnej osi. Bol som na tom raz a aj keď je to Zuzkina najobľúbenejšia atrakcia, odvtedy musí trpieť iba mama.
Nakoniec sme našli kompromis vo forme autíčiek. Páčila sa nám aj húsenková dráha. Problém som mal iba s tým, že dráha sa krútila takým spôsobom, že som mal občas pocit, že mi o poschodie vyššie idúce koľajnice odtrhnú hlavu. Ale všetko dobre dopadlo. A keďže nálada bola dobrá, rozhodol som sa našu zábavu zakončiť majsterštukom.
Ako asi každé dieťa, aj Zuzka má rada postavičky z Doby ľadovej. A práve obrovská plyšová veverička z tohto filmu sa dala vystrieľať na strelnici. Pamätal som si síce, že už kolotočiari za socíku mali vykrivené mušky na vzduchovkách, ale povedal som si, že ako bývalý výsadkár to na nejaký počet pokusov musím zvládnuť.
„Zuzka, chceš aby som Ti vystrieľal veveričku?“, zaznela moja sebaistá otázka. Odpoveď bola zrejmá. Prišli sme teda na strelnicu a až vtedy som si prečítal podmienky. Na policiach boli postavené pyramídky zo šiestich valčekov. Na spodu boli tri, na nich dve a navrchu jedna. Všetkých šesť bolo treba zostreliť tromi ranami.
Prvou ranou som sa zastreľoval. Druhá už išla do valčekov a tretia ešte jeden zrazila. Ale dva zostali. Kolotočiar sa usmial a ja som pokrčil ramenami. Pozrel som na Zuzku a vtedy som pochopil, že to nebude až také jednoduché. Zuzka až vtedy pochopila, že som zlyhal, a veverička nebude. „Oci, ty si to netrafil?“
No dobre, povedal som si, skúsim ešte raz. „Ale Zuzi, musíš mi držať palce, lebo ak netrafím, tak sa nič nedá robiť.“ Zuzka držala palce lepšie, lebo tentokrát som zostrelil päť zo šiestich valčekov. „Nevadí Zuzka, niekedy to ešte prídeme vyskúšať“, zohodnotil som situáciu s tým, že každá zo šiestich rán ma vyšla jedno euro, a tak by som radšej mohol tú veveričku zohnať niekde v obchode. Zuzka pokývala hlavou a pobrali sme sa k východu.
Po desiatich krokoch ale Zuzku zmohla ľútosť nad nespravodlivým svetom, ktorý jej nadelil takého neschopného otca a usedavo sa rozplakala. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som ju utíšil. Musel som jej sľúbiť, že zajtra urobíme druhý pokus. Vďaka môjmu dnešnému výkonu však Zuzka rozhodla, že tentoraz budem strieľať z luku. Treba šiestimi šípmi trafiť štyri balóniky. Na záver to Zuzka okomentovala tým, že keby bol jej otec Vinetou a jej mama Ribana, plyšák by bol istý. Nuž, držte mi palce.
