Posilnený podporou manželky som zaplatil štyri euro a dostal som šesť šípov, ktorými som mal trafiť štyri balóniky, nafúknuté asi na 5 cm priemeru. (V skutočnosti boli nafúknuté asi na 8 cm, ale poznáte ten rybársky chválenkársky komplex...).
Prvé dva šípy leteli dovysoka. Ale tromi ďalšími som prestreľoval balónik za balónikom ... až som posledným šípom netrafil ten posledný. Druhý pokus bol ešte nádejnejší, prvými tromi šípmi išli tri balóniky dole, ale ďalšie tri šípy pekne orámovali posledný neprasknutý balónik. Vtedy zasiahla vyššia moc - moja žena: „Ešte raz!", znel jasný a neodmietnuteľný pokyn. Aspoň som sa mal na koho vyhovoriť, lebo strieľanie z luku ako také sa mi páčilo.
Tretia séria šípov sa triafala do balónikov striedavo oblačno, ale nakoniec zostal iba posledný balónik a mne v rukách posledný šíp. Chcel by som povedať, že som to urobil kvôli zdramatizovaniu sitácie, ale nebolo to tak. Posilnený poznámkou kolotočiarky, že dnes už šiesti trafili, som napol tetivu a prestrelil posledný balónik.
A zrazu som cítil, že vo mne ešte vrie výsadkárska krv, krv mojich pravekých predkov. Stával som sa pomaly Robinom Hoodom. Ale keďže Zuzka si ako víťaznú trofej nakoniec vybrala obrovskú plyšovú tigriu hlavu, nakoniec som skončil ako Sandokan. Viem, Sandokan zabil tigra nožom, ale povedzte, kto z vás ulovil tigra!?
A tak sa včera večer vozilo v autíčku na autodróme šťastné šesťročné dievčatko s tigriou hlavou.
