Pred dvomi týždňami som napísal, že o výsledku druhého kola prezidentských volieb rozhodne schopnosť kandidátov dostať svojich potenciálnych voličov k voľbám. Ivan Gašparovič túto úlohu zvládol lepšie ako Iveta Radičová.
Ivan Gašparovič dostal v prvom kole hlasy 876 tisíc voličov. V druhom kole získal 1 milión 235 tisíc voličov, teda o 359 tisíc viac ako v prvom kole. Gašparovič dostal v pomere k prvému kolu volieb o 41 percent viac hlasov.
Iveta Radičová získala v prvom kole 714 tisíc voličov. V druhom kole získala 989 tisíc voličov, teda o 275 tisíc viac ako v prvom kole. Radičová teda v porovnaní s prvým kolom získala o 39 percent voličov viac.
Čím sú výsledky oboch kandidátov zaujímavé?
Ivan Gašparovič získal takmer na hlas rovnaký výsledok, aký bol súčet hlasov Smeru, HZDS, SNS a KSS v parlamentných voľbách v roku 2006 – 1, 235 milióna ku 1,233 miliónu hlasov.
Ak by sme chceli odhadnúť, aký maximálny počet hlasov by teoreticky Gašparovič mohol získať, museli by sme vychádzať z parlamentných volieb 1998, kedy bola volebná účasť viac ako 84 percent. Súčet hlasov pre HZDS, SNS, ZRS a SDĽ vtedy činil 1,749 milióna voličov. Gašparovič teda získal 71 percent voličov, ktorí by ho mohli pri volebnej účasti nad 80 percent teoreticky voliť.
Iveta Radičová získala v druhom kole 989 tisíc voličov, čo sa približne rovná súčtu hlasov pre SDKÚ, KDH, SMK, OKS, Slobodné fórum a ANO v posledných parlamentných voľbách. Tieto strany spolu v roku 2006 získali 1,002 milióna voličov. Ak skúsime podobne ako u Gašparoviča odhadnúť maximálne možný počet potenciálnych voličov pre Radičovú na základe parlamentných volieb v roku 1998, potom súčet hlasov SDK, SOP a SMK v roku 1998 činil 1,54 milióna hlasov. Radičová teda získala približne 64 percent voličov, ktorí by ju teoreticky mohli voliť.
Čo z toho vyplýva pre pravicu?
Z vyššie uvedeného sa dá pomerne ľahko usúdiť, za akých okolností môže pravica na Slovensku vládnuť. Keďže pravdepodobnosť, že pravica nakloní na svoju stranu nejakú časť voličov súčasnej vlády je minimálna, potom jej nezostáva nič iné, ako
Maximálne zmobilizovať svojich svojich potenciálnych voličov, ktorých je na Slovensku bez hlasov pre SMK približne 1,2 milióna.
Snažiť sa získať spojenca „z druhej strany“, akým bola napríklad po roku 1998 SDĽ
Spoľahnúť sa, že SMK sa nakoniec prikloní k pravici
Snažiť sa rozbiť strany súčasnej vlády – vďaka rozpadu HZDS, SNS a SDĽ mohla vzniknúť pravicová vláda po roku 2002
Z uvedených možností má pravica vo svojich rukách iba možnosť číslo 1. Na svoju vládu ale pravica potrebuje kombináciu minimálne troch zo štyroch uvedených faktorov, a preto je vláda pravice za súčasných okolností veľmi nepravdepodobná.
Čo môže pravica robiť?
Efektívne mobilizovať svojich voličov a čakať na správnu zhodu okolností
Rezignovať na možnosť pravicovej vlády a strategicky hrať na veľkú koalíciu (pravdepodobný variant Radičovej)
Rozdeliť sa na dva tábory – európsko-liberálny a nacionalisticko-konzervatívny. Úlohou nacionalisticko-konzervatívnej časti by bolo pokúsiť sa o takmer nemožné: Získať časť voličov súčasnej vlády. To by znamenalo stratu súčasných umiernených konzervatívnych voličov výmenou za minimálnu pravdepodobnosť zisku časti súčasných voličov SNS, Smeru a HZDS.
Skúsenosti posledných viac ako desiatich rokov ukazujú, že Slovensko je stále rozdelené na dva voličské tábory, medzi ktorými dochádza len k veľmi malej fluktuácii hlasov. Voliči súčasnej vládnej koalície tvoria väčšinou približne 55 až 60 percent tých, ktorí prídu k voľbám. Voliči SMK tvoria približne 10 percent tých, ktorí chodia k voľbám. Pravica je teda schopná v závislosti od okolností pritiahnuť k voľbám približne tretinu voličov.
Z hľadiska potenciálnej schopnosti samostatne vládnuť je to celkom neutešená východisková situácia pred budúcimi voľbami. No a vzhľadom na vyššie uvedené je prípadná výmena Dzurindu za Radičovú iba taktická zmena nemeniaca strategické rozloženie síl medzi pravicou a vládou.
