Nebola to láska na prvý pohľad. Milovať Slovensko na prvý pohľad, to sa môže podariť iba cudzincovi, ktorý sa náhodou na Slovensko zatúla a zrazu sa doň zamiluje. Zostane tu žiť, ožení sa tu a vychováva tu svoje deti. Ako napríklad Ben Pascoe z kaviarne Next Apache.
Keď prišiel z Kanady do Európy, najskôr zakotvil v Prahe. Ľudia zo Zámoria sa často do Prahy zamilujú. Ale Ben nie. Hľadal niečo menšie a útulnejšie. Raz mu kamarát poradil, že kúsok na východ je nejaká Bratislava. Tak ju Ben skúsil a už tu zostal. A keďže to tu u nás má rád, tento jeho vzťah mení veci k lepšiemu. Ben začal u nás na Panenskej organizovať susedské párty a vytvoril komunitu, v ktorej sa cítime lepšie ako to bolo v časoch pred ním. Treba povedať, že vzťah Bena a Slovenska je vyvážený. Nielen Ben mení Slovensko k lepšiemu ale aj Slovensko mení Bena k lepšiemu. Už nepije tie západné patoky. Prešiel na borovičku.
Moja láska k Slovensku, na rozdiel od Bena, dozrievala postupne. Veľa ľudí sa zamilovalo do Slovenska prostredníctvom krásnej prírody. U mňa prišla láska k Slovensku cez históriu. Ako malý chlapec som sa najskôr zamiloval do slovenských hradov. Prečítal som všetky knihy povestí o hradoch, ktoré som v knižnici našiel. Neskôr som čítal všetko o našich kráľoch, o tatárskom vpáde, o protitureckých vojných, o meruôsmich rokoch alebo o Povstaní. Chudiatko moja žena! Počas dovoleniek musela so mnou navštevovať hrady, pevnosť v Komárne, múzeum SNP v Banskej Bystrici - určite to bolo pre ňu veľmi romantické.
Začiatkom dospelosti prešla moja láska k Slovensku drobnou skúškou. Ako v každom dlhotrvajúcom vzťahu sme si na seba zvykli. A začal som si uvedomovať starú pravdu, že moje milované nie je najkrajšie, najväčšie a najlepšie na svete. A začali sa tu hmýriť rôzni divní ľudia ako napríklad Mečiar či Lexa. Vtedy som sa musel rozhodnúť, či prijmem na seba vo vzťahu k Slovensku aj nejaké povinnosti. Napríklad akceptujem povolávací rozkaz a nastúpim na základnú vojenskú službu. Bola to zaujímavá dilema: Mám povinnosti aj voči štátu, v ktorom vládne Mečiar a Lexa? Cítil som to tak, že vojenská služba je mojou službou Slovensku, nie Mečiarovi, a preto som na vojnu išiel. Rok u výsadkárov v Žiline bol nakoniec jedným z mojich najkrajších rokov života.
Milovať Slovensko, ktoré sa práve stalo majstrom sveta v hokeji, je príjemné a ľahké. Ale milovať Slovensko s Mečiarom alebo Ficom na čele? Milovať Slovensko, ktoré nám robí zle - napríklad šikanovaním zo strany vlády, zvyšovaním daní a odvodov, múdrosťami pána prezidenta Gašparoviča? Milovať Slovensko, milovať ľudí žijúcich na Slovensku, aj keď si myslíme, že sa v mnohom mýlia?
A či naše vlastné deti alebo ženy nemilujeme, aj keď sa mýlia? A či ich nemilujeme, aj keď nám občas zaklamú - napríklad, že už majú napísané domáce úlohy? Naše deti milujeme, aj keď robia chyby. Dokážeme podobne milovať aj Slovensko?
Väčšina mladých ľudí túži zo Slovenska odísť. Môžeme im to vyčítať? Neodísť zo Slovenska, aj keď má človek vonku lepšie príležitosti uplatniť sa, prejaviť svoj talent? To by sme od mladých ľudí chceli, aby sa správali nerozumne. Rozumného argumentu, prečo tu teraz zostať, niet. Dnes môže byť argumentom zostať na Slovensku, keď má človek možnosť ísť niekam inam, iba láska. Láska ku krajine, k jej ľuďom, alebo hoci iba k pár konkrétnym ľuďom, ktorých má človek rád.
Pravá láska je bezpodmienečná. Ak milujeme Slovensko, nemôžeme mu povedať: Ja ťa mám rád, ALE zbav sa Fica a Harabína, kým tu oni vládnu, prepáč, nemôžem sa na teba ani pozrieť. Ja ťa mám rád, ALE kým tu budú takéto podmienky na zamestnanie či na podnikanie ...
Láska je mocná. Láska dokáže prekonať prekážky. Milovať sa dá napriek celému svetu. Ale nikoho nemožno k láske nútiť. Pre lásku sa musíme slobodne rozhodnúť. Nikomu nemôžeme vyčítať, že nemiluje. Láska je nevyspytateľná. Nikdy neviete, kedy si vás nájde.
Milujem Slovensko a tento náš vzťah ma napĺňa radosťou. Je to opätovaná láska. Slovensko mi dáva pocit domova, pocit istoty, pocit koreňov, o ktoré sa môžem oprieť. Slovensko mi dáva ľudí, ktorých mám rád.
Tak ako v láske k žene, aj Slovensko možno milovať celé, a predsa milovať niektoré jeho časti viac. Pre mňa osobne je to Hont, Tekov, Horná Orava, Spiš, Horný Šariš a Zemplín. Najväčší rozlet mi dáva pocit, keď hľadím opretý chrbtom o slovenské vrchy ponad pahorkatinu do ďaleka. A rozmýšľam o tom, ako tu žili naši predkovia. Akým výzvam museli čeliť. Ako sa im darilo. A čo by sme si mali z ich životnej skúsenosti mali zobrať k srdcu.
Prijímam Slovensko také aké je. Aj s chybami, aj so zraneniami z minulosti, ktoré si musí niesť. Milujem Slovensko aj so vzopätiami aj s pádmi. Spočiatku to bolo ťažké. Ale neskôr to bolo čoraz ľahšie a ľahšie. Hľadám v Slovensku to krásne, to pevné, to čo pretrváva. A chcel by som Slovensku pomôcť to prejaviť.
Keď hľadím na Slovensko, vidím mladého orla, ktorý sa učí lietať. Mnohí jeho predkovia vedeli lietať výborne a mali toľko odvahy, že ich v tých časoch musela rešpektovať celá Európa. Aj ten náš orol sa to naučí. Vzlietne a bude to parádny let! A ja budem ticho hrdý, že som mu mohol aspoň trochu pomôcť. Budem sa s láskou pozerať, ako sa mu darí.
