Deň 1, 18:50, Strečno - Chata pod Suchým
Stojíme s Johnym na opustenej vlakovej staničke. Len na lavičke pod vývesným štítom pospáva miestny opilec. Strečno. Tu je začiatok našej púte. Je už pokročilá večerná hodina a dnes nás ešte čaká kus cesty po chatu, kde sa máme stretnúť so zvyškom partie. Je to vyše dvoch hodín rezkej chôdze, čo v tomto ročnom období znamená, že celkom iste budeme do cieľa prichádzať za tmy. Nie je to úplne ideálne riešenie, ale jeden zo spôsobov ako si rozložiť výstup na hrebeň na dve dávky. Okrem toho sa tým vyrieši aj problém nocľahu.
Zo začiatku cesta príjemne ubieha, počasie vyzerá dobre a slniečko sa skláňa k západu. Po päťsto metroch z nepozornosti prvýkrát strácame turistickú značku. Stačí sa vrátiť pár krokov a problém je vyriešený. Nie nadlho. Po ďalšom úseku strácame značku znova a tento krát na to prichádzame až po hodnej chvíli. Nechce sa nám znova vracať, predsa len čas súri. Toto rozhodnutie sa neskôr ukáže ako chyba. Prejdeme cez lúku, na ktorej končí široká cesta a po pohodlnom chodníku vstupujeme do zošereného lesa. Pomaly sa začína stmievať.
Po ceste na túto chatu vždy zažijem niečo zaujímavé, teraz sme stratili chodník, naposledy som tu stretla medveďa. Medveďa... Spomenula som na vlaňajšiu hrôzu, ktorú som zažívala, keď sme maca začuli, a dobrá nálada ma začala opúšťať. Johny je stále v pohode. Po chvíli nachádza bedľu jedlú a má z toho radosť. O ďalšie už prakticky zakopáva, pretože v lese je medzitým úplná tma. Chodník sa postupne mení na ledva sledovateľnú prť, ja naťahujem uši a sledujem, či nezačujem šuchotavý zvuk, ktorý nám dá na známosť, že tu nie sme sami.
Zapíname čelovky, aby sme si aspoň trochu videli pod nohy. Príliš to nepomáha, pretože na hranici kužeľa svetla je nepriehľadná čierna stena. Striedavo ideme po tme a s baterkami. Cesta sa úplne stráca, je nám jasné, že sa musíme vydať smerom hore kopcom. Turistický chodník je vyššie na hrebeni a skôr, či neskôr naň musíme naraziť. Kvôli možnému stretu s medveďom sa snažíme vyhýbať hustejšiemu porastu a, pokiaľ nám to pľúca dovolia, nahlas sa rozprávame. Na chvíľu stíchneme. Vzápätí začujem podozrivý šuchot. Všetky zmysly mám predráždené, snažím sa ovládnuť záchvat paniky. Johny nahlas zakričí. Z krovia vyletí nejaký vták. a mňa zaleje ma pocit nesmiernej úľavy, ktorý vzápätí vystrieda starý známy. Strach. Nezostáva nič iné len sa vydať ďalej.
Po chvíli prichádzame ku potoku. Je pomerne rozbúrený, veď niekoľko posledných dní pršalo. Chvíľu postupujeme proti prúdu a potom vo svetle čelovky zbadáme na druhej strane bielu stužku. Chodník. Šanca, že to bude naša cesta, je veľká, ale najprv sa potrebujeme dostať na druhú stranu. Koryto je úzke a nevyzerá, žeby tu niekde bol brod. Johny nachádza miesto, kde je pár machom obrastených kameňov a šikovne preskáče na druhú stranu. Chvíľu váham, predsa len som sa nenarodila ako kamzík a ťažký batoh mi narušuje rovnováhu. Nakoniec mi s nákladom pomáha Johny a ja bez záťaže nejako prebehnem po klzkých šutroch. Na druhej strane potoka je skutočne normálna lesná cesta. Teraz nám len zostáva nájsť značku, aby sme si overili, že naozaj ideme správne. Zrazu začujem hlasy. Prichádza skupinka asi šiestich ľudí. Podozrievam ich, že je to zvyšok našej tlupy, ale v protisvetle z čeloviek sa to nedá len tak ľahko zistiť. Prví dvaja mi ani neodpovedajú na pozdrav, zmätene na mňa pozerajú. Sú to duchovia? Našťastie tretia v poradí je kamarátka Naďa. Spoznáva ma. Hurá sme aspoň na čas zachránení.
Pomaly postupujeme smerom na hrebeň a po ňom ďalej k chate. Výstup je pomerne príkry, nemôžeme sa veľmi vykecávať, lebo potom nestačíme s dychom. Míňame miesto so svätým obrázkom, kde som minule stretla toho nešťastného medveďa. Tento krát nič podozrivo nešuchoce, s lepšou náladou pokračujeme ďalej. Posledný úsek vedie pohodlnou lesnou cestou a okrem toho je počuť elektrický generátor z chaty. Blažený zvuk civilizácie uprostred nočného lesa. Človek by nepovedal, že je na niektorých veciach taký závislý.
V jedálni vybaľujeme zásoby, chatár záujemcom o neskorú večeru ohreje aspoň párky. Je takmer desať a to je čas, keď tu vypínajú prúd, prišli sme na poslednú chvíľu. Okrem toho zisťujeme, že chata je plná. Môžeme prenocovať v jedálni, čo znamená budíček ráno o šiestej. S Johnym sa pomerne rýchlo zhodneme, že budeme spať vonku.
Pri sviečkach sa rozprávame skoro do polnoci, veď sme z rôznych kútov Česko-Slovenska a dlho sme sa nevideli. Keď nadíde čas spať, zisťujeme, že vchodové dvere sú zamknuté. V rýchlosti hľadám obsluhu. Keď mierne ospalý mladý muž na tretíkrát konečne spracuje, o čo mi ide, mám pocit, že by si najradšej poklopkal po čele, ale slušnosť mu to nedovolí. Stále nedokáže pochopiť, prečo chceme spať pod šírim nebom, a naposledy nás varuje pred medveďom. Po krátkej porade jedlo nechávame v chate, čím sa zbavíme najväčšieho medvedieho lákadla. Chlapec za nami dôkladne zamyká.
Sme sami. Nachádzame si miesto na jedinej rovinke blízko ohniska, ktoré je tu bohvie odkedy. Svorne odhadzujeme najväčšie konáre a rozkladáme karimatky. Za ten čas, čo sme sedeli v chate sa ochladilo, tak si rýchlo zaliezame do spacákov. Pozerám na oblohu a vidím, že hviezdy nevidím. Takže sa zatiahlo, ako hovorí klasik: nebude pršať, nezmokneme. V páperových spacákoch by to bol predsa len trošku problém. Ešte jednou rukou vyťahujem z batoha nepremokavé pončo a oboch nás aspoň trochu prikrývam. Keď bude pršať, aj tak to veľmi nepomôže, ale menšie mrholenie by sme mohli prežiť bez úhony.
Definitívne sa zamotávam do spacáku. Vdychujem svieži lesný vzduch, počúvam nočné zvuky lesa a som šťastná, že som zasa v horách. Za pár minút už tvrdo spím.
(pokračovanie)
Pozn.: Pre tentokrát sa veľmi ospravedlňujem za kvalitu obrazovej dokumentácie fotenej na mydlovú krabičku pred dvoma rokmi. Sľubujem, že ďalšie diely budú výrazne lepšie. Ďakujem.
