Deň 3, Chata pod Chlebom - Veľký Rozsutec - Horné diery - Štefanová
5:20
Do vedomia sa mi prediera niečo zvonka. Chvíľu len tak ležím a skúšam si spomenúť, kde som. Pomaly otváram oči zlepené spánkom a studeným nočným vetrom. Hviezdy už načisto vybledli, noc si vzala svoje deti so sebou. Nadvihnem hlavu. Na horizonte je červený pás, za chvíľu vyjde slnko. Johny spokojne odfukuje.
Všetko naokolo je pokryté jemnučkou vrstvou inovatky. V spacáku je teplúčko, ale keď siahnem po foťáku, prejde mnou mrazivý záchvev. Zima, strašná zima. Nápad vstať a zísť nižšie zavrhujem skôr ako sa mi vôbec stihne predrať do hlavy. Oklepem námrazu z obalu, vyberám z neho aparát a skúšam zachytiť aspoň prísľub nádherného dňa.
7:00
Znovu sa prebúdzam. Slnko je už nad obzorom a vonku sa už poriadne oteplilo. Po nočnom mraze niet ani stopy. Teším sa na celý dlhý deň, Veľký Rozsutec a výhľady. Plná očakávaní sa snažím dostať Johnyho z postele. Príliš sa nevzpiera. Dnes nás čaká dlhá túra a na dôvažok ešte cesta do Prahy. Ranná rutina: káva a čaj, raňajky tentokrát oželieme, spacák sa odmieta vpasovať do batoha. Nadávam a sľubujem, že si švihnem.
Z chaty stúpame smerom do sedla za Hromovým. Obchádzame tým síce Chleb, ale pocit, že musím byť všade, som stratila spolu s nadbytočným elánom niekde vo včasných dvadsiatych rokoch. Hore v sedle sa však otvára nádherný rozhľad na celé Slovensko. Pred nami sú Nízke Tatry a kúsok vľavo Roháče. Vysoké Tatry nevidno, hoci viditeľnosť by na to aj bola. Ale z tohto bodu sú príliš z uhla, prekryté susedmi.
Pod Poludňovým Grúňom dospievame k myšlienke, že raňajkoobed by nebol úplne zlé riešenie a rozťahujeme sa pár metrov pod chodníkom. Včely sa snažia využiť posledný nektár z kvetov, slniečko pripeká. Jeden z posledným záchvevov leta vysoko v horách. Po nočnom chlade niet ani stopy. Užívame si ten pocit a prepadá nás lenivosť. Definitívne sa rozhodujeme, že Stoh obídeme.
Čas pokročil, vydávame sa na cestu. Sprvu príjemne ubieha po pohodlnom chodníku, zakrátko však vchádzame do lesa. Narazili sme na zablatenú cestičku. Chvíľu sa to ešte dá, ale zakrátko sa situácia zhoršila. Po pár metroch sa zabáram do bahna po členky. Johny sa dožaduje, že ma bude volať Bahňátko, jedným dychom ma však uisťuje, že to zostane len medzi nami. Sebakriticky uznávam, že len objektívne pomenoval skutočnosť, tak sa už ani nevzpieram. A bude horšie.
Po necelej hodine sme konečne z blata vonku a pred nami je Veľký Rozsutec, vraj najfotogenickejší kopec Slovenska. Koľko krát som tu už bola a koľko krát si mi zostal nedostupný? Uzávery chodníkov, zlé počasie. Ale dnes, dnes to príde. Cítim to v kostiach, že dnes mi bude vrch milostivý a konečne ma privíta na svojom najvyššom bode. Šliapeme do kopca. Sprvu je ľahké, exponované úseky prichádzajú až tesne pod vrcholom. Nerobí mi to problém, ale hemží sa tu kopa turistov. Postup sa spomaľuje, ale po dobrej hodine sme konečne hore. Otvára sa nám výhľad na všetky strany. Panoráma hôr. Vychutnávame si to, fotíme, niečo malé zjeme. Čas nás však začína tlačiť, do doliny je ešte hodný kus cesty a deň pokročil.
Rozhodneme sa pre zostup Jánošíkovými dierami do Štefanovej. Kolená mám len jedny a tento rok dostali už pekne zabrať. Rebríky sú predsa len pohodlnejšie ako hlinitá suť, ktorú treba prekonať na zostupe z Malého Rozsutca. A myslím, že tento variant je oveľa zaujímavejší. Neviem, čím to je, že zostupy mi robia vždy väčšie problémy ako cesta smerom hore. Na lávkach sa mi kĺže, miestami zakopávam ako práve narodené kozliatko, už ani nepočítam koľko krát sme prešli potok. Nakoniec to zvládam, veď veľa iných možností niet. Posledný kúsok smer Štefanová je už v pohode. Deň sa nachýlil k večeru a naša cesta ku koncu.
Foto: conny & Johny
