Minule u nás nocoval kamarát s frajerkou. Nevideli sme sa pol roka a tak večer vytiahol notebook a ukazoval mi fotky z akcií, čo absolvoval. Neprebraté. Boli ich desiatky, možno aj stovky. Po pol hodine som to prestala sledovať a zúfalo som premáhala zívanie. Tento človek je jeden z tých, čo ma bez dlhých rečí podržal v časoch, keď sa už ani rodine do toho veľmi nechcelo, tak mu samozrejme odpustím aj onakvejšie veci ako to, že ma hodinu a pol na smrť nudil. Ale ľúto mi to bolo, jednak preto, že je to kamarát a po druhé: viaceré z jeho výtvorov boli vcelku podarené a zopár by sa po menších úpravách dalo označiť za priam dokonalé. Lenže toto všetko zaniklo v kope balastu siahodlhej fotoprezentácie.
Kdesi som čítala, že masívnym rozšírením fotografickej techniky veľmi klesá kvalita amatérskej fotografie, pretože foťák má dnes už každý, ale len málo ľudí vie ako s ním zaobchádzať. Nie celkom s tým súhlasím, aj keď niektorí si azda myslia, že keď investovali do aparátu s desiatkou megapixelov, nič ďalšie už netreba a stačí cvakať. Medzi amatérmi sú však aj takí, ktorí majú talent od Boha a tí by možno nikdy fotiť nezačali, keby sa potrebná technika nastala masovo dostupnou záležitosťou.
Všetci, čo fotíme či už dobre, priemerne alebo celkom zle, musíme riešiť jeden spoločný problém a tým je výber fotografií, ktoré nakoniec budeme prezentovať okoliu. Môj chlap, čo s ním zdieľame domácnosť aj posteľ je v tomto nekompromisný. Pokiaľ má prezentácia viac záberov ako sa mu zdá v tej chvíli primerané, odmietne sa na fotky pozerať, kým to dotyčný nevytriedi. Treba poznamenať, že on preberá pomerne drasticky, čo je pravdepodobne ešte návyk z čias, keď sa fotilo na film, za dobrými zábermi vstávalo o pol štvrtej ráno a výsledkom dvojhodinového snaženia bolo 10 (slovom desať!) záberov na kinofilm, z ktorých po vyvolaní zostal jeden alebo dva. Ale tie dva potom stáli za to.
Dnes je nadšenec fotoamatér schopný vycvakať desať záberov na jedinú scénu a stráviť tým pät minút. Niežeby som to nerobila tak aj ja. Platí zlaté pravidlo digitálnej fotografie č. 1: najjednoduchším spôsobom ako sa naučiť fotiť s digitálom je fotiť a experimentovať. Len sa pritom občas pozabudne na zlaté pravidlo č. 2: O čo viac sme toho nacvakali, o to prísnejšie treba triediť.
Aký počet je teda primeraný?
Toto veľmi závisí od témy a situácie. Niekedy jedna fotka povie celý príbeh a netreba už ani ďalšie zábery a žiadne slová. Tomu sa hovorí umenie a moje ambície až tam nesiahajú.
Pokiaľ chcete fotiť pre priateľov pre potešenie, potom si myslím, že je dobré zmestiť sa do desať fotiek na jednodennú akciu a do 15-20 kúskov na víkend. Tieto počty som aplikovala, keď sa ešte nepoužívali webové albumy a fotky som posielala emailom. Nie je úplne slušné niekomu zaprasiť schránku len preto, že sa chcete pochváliť.
Dlhšie akcie vyžadujú viac rozmýšľania. Ten môj chlap bol vlani päť týždňov v Pakistane. Dotrepali odtiaľ asi 1000 slušných fotiek (premazávali to priebežne už aj tam), z ktorých sme po dlhom trápení vybrali 150, aby sme pri prezentácii rodine a priateľom zistili, že aj to bolo veľa. Zhodli sme sa, že 100 kusov je maximálny únosný počet, ale čím menej tým lepšie.
Sami sa skúste zamyslieť nad tým, koľko fotiek ste schopný ešte vnímať a tým nemyslím, bezmyšlienkovite čučať na monitor myšlienkami bohvie kde.
Z uvedených pravidiel aplikujem jedinú výnimku: keď fotím nejaké rodinné spoločenské udalosti. Ľudia hovoria všeličo, ale výsledok je jediný: Každý sa rád pozrie na fotku, kde dobre vyzerá (dobre znamená aspoň o trochu lepšie ako v skutočnosti). V tomto prípade nechávam všetky fotky, ktoré spĺňajú kritéria na kvalitu. Nevadí, že ich bude viac, pretože každý si rád pozrie dve fotky nevesty a potom kopu svojich a svojej rodiny.
Po tomto trochu dlhom úvode sa nabudúce povenujem kritériám súvisiacim s technickou a obsahovou kvalitou.
