V dávnych dobách, keď ešte trpaslíci a obri obývali alpské údolia a zázraky sa stávali každý deň, nebola hora Rosengarten tým, čím je dnes, vysokým masívom svetlej skaly, ale nádhernou záhradou plnou ruží, ktoré žiarivo kvitli celý rok. Toto územie bolo výsostným panstvom kráľa škriatkov Laurina.
Laurin vlastnil nepredstaviteľné poklady, zlato, striebro a drahé kamene, ktoré ukrýval vo svojom kráľovstve. Okrem toho mal kúzelnú kapucňu, ktorá jej nositeľovi zaručovala neviditeľnosť. Trpasličí kráľ bol veľmi hrdý na svoje záhrady a aby ich ochránil, celé ich ovinul tenučkým, takmer neviditeľným zlatým vláknom. Každý, kto ho narušil, bol tvrdo potrestaný.
Jedného dňa Laurin zbadal na hradbách susedného hradu princeznú nevšednej krásy Simhild. Okamžite sa do nej zamiloval. Trpasličí kráľ túžil po prekrásnej Simhild a nakoniec sa rozhodol uniesť ju pomocou kúzelnej kapucne do svojho kráľovstva. Simhild žila v Laurinovej horskej ríši obklopená bohatstvom, služobníctvom, dvornými dámami a osobnou strážou zloženou z trpasličích rytierov. Prešlo však sedem rokov a Simhild bola stále smutná a veľmi túžila po domove.
Po tom ako zmizla, zavládol v Simhildinej rodine veľký smútok. Jej brat Dietlieb ju dlhé roky neúspešne hľadal a nikdy sa nevzdal nádeje. Jedného dňa v diaľke zbadal Laurinove ružové záhrady a rozhodol sa obzrieť si tú krásu zblízka. Keď prišiel bližšie, pretrhol zlaté vlákno, ktoré chránilo Laurinove územia, a prechádzal pomedzi záhony ruží. Neviditeľný Laurin pribehol, aby sa narušiteľmi vysporiadal a potrestal ich za takú opovážlivosť, ale v poslednej chvíli mu jeden z Dietlibových mužov strhol z hlavy kúzelnú kapucňu. Zrazu bol Laurin viditeľný a bezmocný. Ležiac na zemi prosil Dietliebových mužov o zmilovanie. Tí ho ale v reťaziach odviedli do jeho kráľovstva a Simhild bola zachránená.
Toto bol koniec trpasličej ríše. Keď Laurina odvádzali preč, posledný krát pozrel na svoju ružovú záhradu a vyriekol kliatbu, že ani vo dne ani v noci, nespočinie oko žiadneho smrteľníka na jej nádhere a otočil sa k Dolomitským skalám. Laurin však zabudol na úsvit a súmrak a odvtedy sa občas za jasných rán a podvečerov dajú pozorovať jeho ruže ako žiaria a horia v lúčoch slnka.
P.S. Rosengarten na obrázkoch bohužiaľ nie je, ale ráno má človek pocit, že povesť platí pre celé Dolomity. Ešte zopár letných dôkazov.
