Keďže aj mne sa za čas narodí nemanželské dieťa, cítim sa jednak dotknutá a jednak trochu kompetentná sa k tomu vyjadriť. Musím predovšetkým povedať, som sa už na bicykli zvanom manželstvo chvíľu vozila a z tejto životnej skúsenosti mi zostali dve ponaučenia:
Keď chceš, biedny človeče, rozosmiať Pána Boha, povedz mu osvojich plánoch.
Dôležité je mať odvahu zmeniť, čo sa zmeniť dá, silu zmieriť sa s tým, čo sa zmeniť nedá a múdrosť ich rozoznať.
Áno, sú na svete veci, s ktorými sa nič nedá robiť, aj keby sme sa rozliali na kolomaž. Patria medzi ne sudičky, ktoré stáli už pri kolíske a asi sa blbo vyspali, keď odsúdili chlapca na život bez vlastných detí a exmanžel, ktorý to síce svojej nastávajúcej zabudol povedať, ale zato by mohol vydať príručku ako úspešne zlikvidovať manželstvo za 50 dní. Korunu tomu všetkému nasadí sudca kompetentný za pätnásť minút posúdiť všetky problémy ľudského spolužitia a urobiť záver, že to asi boli nezodpovední spratkovia, keď to nedopadlo podľa jeho predstáv.
Okrem toho si myslím, že niektoré v živote stačí spraviť raz, čo však neznamená, ako niektorí dedukovali, že v živote nechcem mať deti. Dokonca ani nechcem mať deti bez otca (ako mi pre zmenu radili niektoré pokrokovejšie kamarátky napriek tomu žijúce v štandardných manželských zväzkoch). Akokoľvek, asi som napriek všetkému zostala naivná až hrôza.
Predovšetkým sme dieťa chceli a to tak, že veľmi. Milujeme ho už dnes a to ešte o sebe ani nedalo poriadne vedieť. Je to pre nás veľký záväzok, väčší než manželstvo, budeme už spojení tým človiečikom naveky, nech sa stane, čo sa stane. Je to záväzok snažiť sa čo najlepšie zvládnuť problémy, ktoré určite prídu (až taká naivná zasa nie som, aby som myslela, že to bude prechádzka letnou záhradou). Rodičmi zostaneme do smrti. Neviem, čo by na tom zmenil fakt, že žijeme v partnerskom zväzku domorodých kmeňov niekde na Honolulu, v manželstve posvätenom Matkou Cirkvou alebo len tak na hromádke, ergo v konkubináte.
Áno, kedysi som ku šťastiu potrebovala vieru, že to bude nadosmrti, dnes mi postačuje veriť, že ten druhý spraví všetko, čo bude v jeho silách, aby to vyšlo. Viac žiadať aj tak nemožno a keď budete chvíľu premýšľať, tak možno prídete na to, že to vlastne postačuje.
Včera som sa trochu preberala našou budúcou rodinnou situáciou a hľadala ako je to s tými propagovanými manželskými právami a povinnosťami. Okrem pochybného štatútu bezpodielového spoluvlastníctva (ktorý okrem iného prináša tú výhodu, že sa bývalým nemôžete vysporiadať, kým nie ste de jure rozvedení, hoci de facto už rok spolu nežijete a dávno ste sa na rozdelení majetku dohodli), je tu nesporná preferencia manželstva v dedičskom konaní. A prišla som okrem iného na to, že deti z konkubinátov sú na tom oveľa, oveľa lepšie. Dedia v prvej skupine spolu s manželským partnerom, ktorý ale neexistuje. A keďže ich nemôžete ako neplnoleté len tak vydediť, nič nepomôže ani spísanie závetu, stále majú nárok na svoje podiely a zostávajúci nemanželský rodič nezdedí vôbec nič. Pravdepodobne sa o deti bude starať naďalej a teda sa zdanlivo nič nedeje. Ale v prípade že to s detičkami nezvládne, si viem, a to celkom živo, predstaviť situáciu, že po dosiahnutí ich plnoletosti sa ocitne na dlažbe. To sú tie paradoxy doby.
Niekedy sa argumentuje tým, že rozvod je komplikovanejší ako rozchod a voľné zväzky vyhľadávajú nezodpovední jedinci pripravení za sebou kedykoľvek buchnúť dverami. Nuž ubezpečujem vás, že po dlhoročnom vzťahu, do ktorého ste investovali nielen peniaze ale väčšinou aj city, nie je jednoduché vôbec nič. Okrem toho rozvod je v tomto bezbožnom štáte záležitosť rýchla, pri splnení určitých nekomplikovaných podmienok administratívne triviálna (postačuje notárska zápisnica). Takže, suma sumárum, k rozvodu môžete prísť rýchlejšie ako k novým topánkam.
Nie, ja nemám patent na rozum a už vôbec si, ako regulárny životný stroskotanec, netrúfam nikomu radiť v medziľudských vzťahoch. Všetky kamarátky, ktoré sa tešia na svadbu, rada podporím, nakoniec, aj mňa to ešte vždy dojíma k slzám, keď niekto dokáže veriť, že to bude na veky, nech sa stane čokoľvek.
Neviem, čo bude. Ako dlho spolu vydržíme. Ale nemôžem ani vedieť, či za dve hodiny nevyjdem z budovy a, súc slepá ako patróna, neskočím rovno pod fáro miestneho pretekára. Rovnako nemôžem tušiť, či nádejného otecka na zimnom výlete nezmetie lavína. Vzťahy majú len dva konce a oba sú tragické: rozchod a smrť. A jednu vec by som si v tejto súvislosti želala, aj keď bez záruky: kiež by som pred dosiahnutím staroby, nemusela riešiť prípad číslo dva.
Takže milujte sa a množte sa. Každý pekne v takom zväzku aký mu vyhovuje, keďže neexistuje nič univerzálne správne. Existuje len život, komplikovaný a tým krásny.
