Mám rada svadby. Odkedy som absolvovala tú svoju, viem si to dajako lepšie užiť, nemusím nič, len jesť, piť a baviť sa a tí druhí sa musia starať, aby bolo čo. Mám rada najmä také, čo sa na nič nehrajú, len sa svadbu. Táto bola taká. Nevesta bola celá v bielom, s perličkami vo vlasoch a kyticou ruží, ženích mal tmavý oblek a úplne nové topánky, ešte s bezpečnostným kódom proti krádeži prilepeným na podrážke.
Na radnici ženích čakal so svojou mamou na jednom konci dlhokánskeho koberca, na druhom konci nevesta s otcom. Pred ňou šla družička v bielom, malá princezná, ktorá chvíľu vyzerala, že sa rozplače, ale napokon statočne vykročila, capkajúc v sandálikoch s farebnými kvietkami po tom koberci, ruke zvierajúc kytičku. Obrat bol krátky, svedkovia veselí a svadobné mamy zatlačili v oku slzu, len jedna babička plakala celkom verejne.
Boli krásne zamilovaní, tak som im závidela, tú detskú naivnú vieru, že je všetko odteraz už navždy, že všetko zvládnu, nech sa deje čokoľvek. Ale to ja vždy, už tomu síce až tak neverím, ale vždy ma to znovu dojme.
Po obrade sa šli tí dvaja fotiť do parku, aby mali pamiatku a fotky pre babičky a mamičky do svadobných rámčekov, ktoré si dajú na stolík v obývačke, aby všetci videli ako sa ich deťom dobre darí. Fotografka bola akčná, drobná, v zelenom tričku a rifliach a na krku mala dva obrovské aparáty, ktoré asi vážili viac ako ona sama.
Jedlo bolo dobré, víno a pivo tieklo potokom, deň sa preklopil do večera a potom do noci, babičky odišli domov a malé deti uložili spať do kočíkov na verande.
A potom sa to stalo. Únos.
Teda ja mám k únosom nevesty rezervovaný vzťah, lebo u nás v rodine sa traduje historka kamarátky kolegyne mojej mamy o svadobnom únose nevesty, ktorý spôsobil, že sa manželstvo rozpadlo, lebo svokra nedokázala prežiť, že nevesta odišla počas svadobnej noci s úplne cudzími chlapmi do krčmy. Môj osobný názor je, že by sa rozpadlo i tak. Však môj otec mi na to aj povedal, že ja to musím vedieť najlepšie, lebo ja som už odborník na také veci. Od žiaľu som sa potom opila, ale to bolo na inej svadbe a tam žiadnu nevestu neuniesli, tak sa nie je čoho obávať.
Na tejto svadbe však uniesli ženícha. Úplne dobrý nápad to nebol, pretože ženích nikomu nechýbal a najmenej neveste, ktorú vytancúvali na parkete. Vlastne som na to prišla až ja, lebo mi zrazu zmizol muž, ten, čo sme tam s ním spolu boli. Tak som si naložila na tanier kuracie stehná, ryžu aj šalát zo studeného bufetu a zastavila som sa v bare pre víno, aby som si trochu vydýchla, kým sa zasa nájde. Lenže kura bolo zjedené, aj víno vypité, aj vytancované a jeho nikde. Chýbal aj svedok, aj svedkyňa a ešte ten nešťastný ženích. Keď išla okolo nevesta, tak som sa jej spýtala, či niekoho z nich nevidela a ona, že nie a potom jej to doplo. Úplne bolo vidieť ako tie závity do seba zapadli, uprela na mňa blankytné oči nad pehavým nosom. - Ja mám pocit, že ho uniesli.
Tak som vytiahla telefón, a zavolala tomu svojmu mužovi, že kde je. On sa celkom potešil, že mu konečne niekto zavolal, lebo vypili šampanské aj panáky a nikto nič. Vysvetlil mi, kde sú, ale ja toto mesto ešte veľmi nepoznám a už vôbec som dezorientovaná, čo sa krčiem týka, lebo rada jem doma a nie v reštaurácii, tak mám v tejto oblasti stále medzery.
Nevesta to pochopila, vzala to celkom pragmaticky, až mi jej prišlo ľúto, do živôtika si strčila dáke peniaze a takto sme spolu vyšli do noci. Cestou sme stretli kamaráta, čo nás nechcel nechať samé sa túlať po tmavých uliciach, bol to taký milý šoumen. Mesiac už vyšiel, aj teplo bolo, dobrá noc na oslavy a krčmové povaľovanie každého druhu.
V tej opitej veci, čo je cez deň mozgom, sa mi začal plaziť taký pocit, že nie je všetko v poriadku. Veď čo sú to za móresy, aby nevesta hľadala svojho čerstvého manžela niekde po zafajčených podnikoch? Pekný začiatok, len čo je pravda. Keď som opitá, tak som prostoreká, hneď som to vybalila na nevestu aj Šoumena a kým sme došli k tej krčme, čo sa do nej utiekli so ženíchom, dohodli sme plán, že nevestu unesieme my. Teda vlastne ja, lebo Šoumen musel riešiť ženícha.
Tak sme sa spolu dve zakrádali o podnik nižšie, aby nás zvnútra nevideli, dali si pri okienku víno a prisadli si k partii mladých, čo svadbu poznajú iba z rozprávania svojich materí, pretože knihy nečítajú a celkom určite nevideli žiaden film, kde sa svadba, čo len ako doplnok deja preberá. Ale zasa boli celkom bystrí, pretože im hneď docvaklo, že tá žena v bielom bude asi nevesta.
Šoumen medzitým vošiel do jamy levovej. Čo im navykladal, vám nepoviem, pretože som pri tom nebola, ale muselo to byť zaujímavé. Osvedčila sa stará známa skutočnosť, že najlepšie nepriateľa zmätiete, keď mu budete tvrdiť pravdu, lebo on pravdaže predpokladá, že klamete. Takto ich pekne doplietol a na dôvažok medzitým volali ďalší svadobčania, že kde sú a kde je nevesta a čo sa to robí. Kým som znova zavolala svojmu mužovi, boli už celkom vypreparovaní, a on na mňa hneď vybalil, že sa všetko hrozne skomplikovalo, že nevestu uniesli, ale nikto nevie, kto a kam.
Tým mladým, s ktorými sme sedeli pri záhradnej lavici, sme sa asi zdali smutné, lebo ušúľali práska a ponúkali nám ho. Do toho dorazil Šoumen a presvedčil nás, že musíme ešte o podnik ďalej, lebo tu i tak zatvárajú a všetko dohodol a teda sa nie je čoho báť. Tak sme sa rozlúčili a zasa sme sa v spoločenských šatách ocitli na nočnej ulici. Šoumen nás hnal krížom cez cestu, už toto samotné by vydalo na fejtón, nevesta v bielych šatách, šoumen, ja a trúbiace taxíky. A tam, na druhej strane v parku, sme stretli únoscov ženícha, ibaže toho so sebou nemali, lebo im utiekol a šiel hľadať svoju nevestu. Našťastie neutekal ďaleko a tak sa ľahko našli a všetko už bolo ako treba, zasa sa držali za ruky a my sme mohli zatlačiť slzu dojatia v oku.
Takto sa to stalo, že všetko sa otočilo správnym smerom, lebo kto to už na svete videl, aby pasca naháňala myš.
