Po tridsiatke je hádam každá žena už dosť stará na to, aby sa zbavila niektorých ilúzii. Jedna z nich sa volá dokonalý poriadok a všetka bielizeň čistá. Keď som bola malé dievčatko, raz sa mi stalo, že som si nemohla obliecť moje obľúbené tričko. Príčina bola prostá: bolo špinavé. Mala som ho oblečené v pondelok, v ten deň bola streda a u nás sa pralo vždy v sobotu. To by ani nebol taký obrovský problém. Ťažkosť spočívala v tom, že som si to v mojej päťročnej hlavičke nevedela zrovnať a akceptovať realitu. Časom som z toho pochopiteľne vyrástla, ale dodnes ma občas prepadne túžba mať kôš na špinavú bielizeň prázdny, všetky svoje obľúbené zvršky aj spodky vyprané, vyžehlené a zrovnané do úhľadných komínkov v skriniach. Mám dôvodné podozrenie, že tým z času na čas trpí každá z nás, pretože väčšinu mojich kamarátok to niekedy prepadne. Jedna z nich mi raz napísala dlhý mail o tom, kam to až môže zájsť. Najprv vám poviem tu rozprávnku a potom vysvetlím ako to celé súvisí s odpustením.
Raz, keď som bola ešte veľmi mladá a bývala som mimo rodičovského domu len zopár mesiacov, prišiel taký deň: slniečko hrialo, vtáci spievali a ja som bola sama doma. Tak som sa rozhodla, že využijem počasie, neprítomnosť chlapa v dome a budem prať. Začalo to nevinne - košom špinavej bielizne. Vydal na dve práčky, biele a farebné. Keď bolo všetko zavesené, lepšie som sa pozrela na posteľné obliečky a usúdila, že by už bolo zahodno ich vymeniť. Tak som ich vyzliekla, dala do pračky a prihodila k nim aj kuchynské utierky. Otvorila som skriňu a spomenula si, že je tam jeden kostým, ktorý už potreboval vodný kúpeľ ako soľ. Keď už som bola v tom, zvesila som z vešiakov ďalšie sako, dve sukne a tri blúzky. Štvrtá pračka. Potom som si povedala, že keď sa to tak pekne vyvíja, operiem už všetko, a do piatej várky leteli chňapky, tepláky a tričko, ktoré som mala na sebe, a dve handry na utieranie prachu. Tak to šlo celý deň, o ôsmej večer som sedela skoro nahá na stoličke uprostred kuchyne, mokré veci viseli na balkóne, na sušiakoch v obývačke, aj na šnúrach v kúpeľni. Pravú ruku som mala spálenú, pretože som si chcela zaliať čaj a všetky chňapky boli mokré. A vtedy som to pochopila: je nemožné dosiahnuť ideálny stav, aby bola všetka bielizeň čistá. Toto poznanie ma zasiahlo ako blesk z jasného neba a vedela som, že nič už nebude tak ako predtým.
Samozrejme, je to extrém, väčšine z nás to došlo hneď ako vyleteli z rodičovského hniezda, perfekcionistkám najneskôr po narodení prvého dieťaťa. Ale skôr, či neskôr toto poznanie dostihlo každú z nás. Existuje aj ďalšia ilúzia, ktorá však nie je taká priehľadná, ale o to škodlivejšia. Snažíme sa jej vyhovieť z celých síl a keď nám to nejde, mávame pocit, že nie sme dosť dobré. Tá ilúzia sa volá Odpustenie za každých okolností. V rôznych múdrych knihách sa dočítame, že odpustiť je nevyhnutné pre pokoj vlastnej duše, že je nesprávne cítiť hnev a nedajbože nenávisť. Pokiaľ bol autor fanatik, dozvieme sa tiež to, ako veľmi nám to škodí, ako sa noríme do bahna vlastných emócií a jedinou univerzálnou cestou je očista od negatívnych pocitov a myšlienok. Zlyhali sme.
Vážené dámy, mám pre vás dobrú správu. Nie je to pravda. Odpustenie nie je jednorazový akt, ani úloha, ktorú musíme splniť, aby sme sa mohli vydať ďalej. A už vôbec nie je odpustenie otázka typu: Áno alebo nie. Čierne alebo biele. V dôsledku tejto ilúzie často opustenie odkladáme až na obdobie, keď ho budeme môcť realizovať úplne. A to je chyba. Odpustenie je proces mnohých úrovní, s kopou úskalí, ako všetko v tomto živote. Nie sme svätice a tak neodpúšťame navždy a bezpodmienečne. Cenné je už to, že sa odpustením vo svojej mysli zaoberáme. Je to ako s tou špinavou bielizňou, nech sa budeme snažiť akokoľvek, nikdy nemôže byť všetko čisté. Nikdy nemôže byť všetko odpustené. Podstatné je, že konáme v rámci svojich možností, že perieme bielizeň svojho života, tak ako na ňu príde rad a príliš to neodkladáme.
A je tu ešte jedna vec. Keď operieme sveter a je na ňom škvrna, nie je to chyba práčky ani pracieho prášku. Jednoducho bola škvrna príliš odolná, ublíženie príliš veľké a je potrebné ho prať a čistiť opakovane. Niekedy pomôže aj to, keď si povieme: To čo si spravil, nie je v poriadku, ale ja už nechcem chovať nenávisť voči tebe. Alebo konštatovanie: Čo sa stalo, už nezmením, ale nechcem, aby si mal príležitosť ublížiť mi zas. Postupom času sa tým aj tak budeme zaoberať znova a znova. Nie je to dôsledok zlyhania, ale dôkaz toho, že žijeme. Že rastieme.
Dovetok pre R.: Romano, Tebe chcem povedať, že je to už za nami. Veľa krát si ma inšpirovala, za to ti ďakujem. Ale ublížila si mi a Ty to vieš. Už Ti už nechcem dať príležitosť urobiť to znova, iní ľudia s tým nič nemajú, je to medzi Tebou a mnou.
