perly, gorálky, úzke ramienky
kožené remene
handry priviazané o rohy postele
spomienky, predstavy obrazy
sny a pamäte
ťaháš tie obrazy z kútikov mojich očí
a ja ich ťahám naspäť
prečo mi ich chceš zobrať?
ako si to môžes dovoliť?
pripravil som ti oltár na horúcej skale
dym s teba nasajem a konečne sa stanem...
nočné myšlienky na neudalosti
ale za každým nedotknutým dotykom
mi hrkocú kosti
...stanem sa krvou
lepšou ako tvojou vlastnou
roznesiem po tebe svoje teplo
prejdem každou tvojou myšlienkou
a pravidelne aj srdcom
ovešiam ti krk perlami
inými slovami
moje prsty sa stanú kosťami
inými slovami
vezmem si ťa do rúk
inými slovami
vyrobím ti goráliky,
duševné zrazeniny
telesné stretnutia
trblietaš sa od krku, cez prsia
cez boky
trblieceš sa z mojich perlý tak
až ti svietia v tme kroky
ako mi môžeš zobrať svetlo z lampy?
ako mi môžeš zobrať zrak z očí?
ako mi môžeš zobrať svoju ruku z mojej ruky?
ako si sa mohla opovážiť rozlúčiť?
kožené remene
majú na sebe ešte odtlačky po tebe
môj bič má stále pruhy na tele
struna je napnutá ale prázdna
ako žily čo dožili
opasok nemá koho objať
spomienka nemá koho poznať
ako kúsok látky obtiahnutý okolo tvojej koži
ako kúsok kože lipnúce na tvojom mäse
ako sval objímajúci tvoje kosti
tam chcem byť
písmom, slovom, dotykom
no ty trháš strany,
myslíš si,
že som si tvoje slová nezaril dávno do
pokožky?
myslíš si že počúvnem na teba
a pustím ťa do jamy?
myslíš si
že obijem tie obrazy v mojej hlave o skaly?
nakreslil som si ťa pod viečka
a tvoje stehná na ruky
odtlačok, pečať
keď sme sa lúčili
ľutujem
že som si svoje pery o tvoje čelo neotlačil
ľutujem že som ťa nepredstavil svojmu svetu
ale viac možno ľutujem maličkosti
ľutujem že počujem málo
ale v čistom tichu
počujem už len tvoj jemný hlások
tu je moja dýka
zober ju do ruky a prebodni sa
na začiatku to bude možno bolieť
ale oltár potrebuje obeť
polež na ňom chvíľu, pritúlim sa k tebe, hneď
a objímem nás osamelým opaskom
kytica mäsa
pod mesačným lúčom sušiaca sa
možno pribudnú vrásky
ale aj večný život
a pre môj pohľad ťažiskom zostaneš
perly na tvojom bruchu
zlievajú sa rebrovými kosťami do stredu
ale aj dole cez prsia od krku
robia diamantovú rieku
obetnú dýku si už oblízala hojne
kňazské rúcho oblieka už krýky
vietor kľudne ho aj ďalej odnes
mne už stačí len tento oltár a ty
perly, hviezdny prach
mesiac rosí
zbieraš ho zo zatvorenými očami na jazyk
ako snehové vločky
hviezdny prach ťa omámi
posolí ti myšlienky
zbieraj sponad seba, moje zlato
kým môžeš
pritiahnu si ťa bližšie ku mne
nemohla si odtiahnuť tak si radšej odtrhla
ako si mohla?
ponorený do snov
kde si potretá potom
a ozdobená slovami
no písmo onemelo
a strany zmizli
kam sa chystáš?
ak v nebi nebudeš dám si nebeskú eutanáziu
lebo nebudem čakať večnosť
ak ťa najdem v pekle
v neľútostných jazykoch plameňov
nájdem pre teba bezpečný roh, kút pre nežnosť
predtým než sa spomienky a predstavy
vylejú z tej diery z boku mojej hlavy
chcem ťa pomilovať na mojej terase
a ukázať ťa celému mestu pod rúškom tmy
nehanebne
pod prvými lúčmi slnka ťa pomaly odhaliť
oči ti naplniť pohľadom na mesto
a keď ti zodvihnem nohy do vzduchu
...
z predstavy chýba odtrhnutý kúsok
papierik, ktorý som zložil a dal ti do vrecka
keď už si berieš spomienky
zober si zo sebou aj kúsok mňa
zober si zo sebou kúsok nás
už som aj zabudol čo tam bolo..ach
ale papierik zostáva u teba
moja spomienka.. myšlienka... predstava
viac by som ti ani nemohol dať
