svet, ktorý sa vyzliekol z kože
strhol si svaly
a posipal vesmír svojimi vnútornosťami
prevetral sa zvnútra, zvonka
a počkal kým sa všetka jeho krv vysuší
svet je lietajúca kostra po vesmíre
všetky ženy sa skryli pod jedno jeho rebro
a muži pod tie zvyšné
a veľa mužov zomrelo v bojoch pre ženy
ale ženy sú rady, lebo ich nechceli
ale potom sa narodili nový a nový a nový
svetu hrýzli holé kosti
natoľko hladovali
keď zostali o hlade
do kostolov chodili
sväté ruky a zlaté prstene bozkávali
no boh je rozštiepený na malé kúsky
kameňom
ktorý si hodil na vlastné nohy
tak kovové sošky hrýzť začali
zubami rozškriabali kostoly na malé piliny
napiekli z nich chlieb
spod gilotíny napustili hrniec horúceho nápoja
už sa nerodia nový ľudia
už nezačínajú nové dni
nespomíname na to staré
narodili sme sa teraz
a terajšok je väzenie ktoré s nami zostane
tak ako ty si ma väznila vo väzení
ktoré som vyrobil pre teba
a žil som za mrežami tvojho preklínania
a zo stien tiekla tvoja krv
na hliníkovej tácke som denne dostal tvoje pekné slovo
vtedy sa na svete prežiť ešte dalo
teraz sa už len držím polospomienok minulosti
lebo minulosť je pohlcovaná neustálym dneškom
raz som ti zobral ruku, keď tu ešte niečo bolo
teraz svet pokrývajú už len potoky starých mŕtvych slín
placenty citov, čo sa narodili dávno a zomreli ešte dávnejšie
prečo sa mi ešte včera zdalo že som počul dupot na povale?
a dnes som tam vošiel a zostal už len jemný biely prach z kostí?
nazbieral som ich do vrecka koľko sa len dalo
nasipal čiaru na nožík, ktorý už videl aj ostrejšie dni
zobral som ten prach do seba nosom
nech ešte zacítim čo je ten život, čo znamená byť človekom
a vrátil som sa do izby
sadol som si pomedzi popadané obrazy
sklamane sa pozerajúce na mňa
plávali pod hladinou skla
ktoré zo seba vypustili po páde
a na tej hladine
hrali sa posledné deti, ako na pieskovisku
dorezané a krvacé po celom tele
ale
usmiate
stále usmiate
otcovia a matky
šli zapáliť sviečky
na pekné mramorové hroby
ktoré nahradili starecké domovy
a kým oni majú luxusné domovy
mladý ako my
dozeráme na dorezané deti
a hlavy ponárame do rozprášených kostí
a do žíl si picháme silné dávky dávno zabudnutej ľudskosti
ponorím si hlavu naposledy
nech ma naplní
cez hrdlo, cez nos, dýchacie cesty
posledné kopnem na kraj postele
ako keby som nádeji klopal na dvere
deti rozbili okno
už sa hrajú vonku