tento list zažil množstvo prepisov
počas svojho života sa mnohokrát reinkarnoval
keď jeho predchádzajúca inkarnácia zlyhala
strhol svoju kožu
vyvrhol zo seba vajce a stal sa prázdnou kuklou
za zlyhanie sa radšej vznietil v plameňoch
než by žil v hanbe
nie každý papier si zaslúži byť zachovaný
no po každom svojom narodený
zarovnal svoje pokrčené rohy
a zvýraznil svoje riadky
krčil sa po zemi
kotúľal sa do kúta
trhal sa zvonka aj zvnútra
ale našiel si cestu späť do miazgy stromu
zo srdca svojej matky vystrelil
a do zeme dopadol
onedlho sám vyvrhol svoje ovocie
a bolo lákavé na dotyk, na chuť
tak zostane moje slovo
na tvojom jazyku navždy
oh dievča
***
SUICIDE etched in a glass wall
list:
adresát: za sklom, Svet 2
možnosť kontaktu tak okolo 0,046%
sklo reality
oddeľujúci naše svety
ako ten odkaz dostanem k tebe?
bezpečne a bezbolestne?
musím ho otočiť tak aby som ho už nevidel
čím menej mňa okolo neho, tým lepšie
lacným lepidlom na skle nezostane
oh dievča
pribijem ho päsťami do steny
až kým mu nedám pečať
krvavými hánkami
žiaden vietor sa k nemu už nepriblíži
vidí v mojich očiach
nenávisť voči všetkým živlom
ani dotknúť sa ho neodváži
klopem na stenu
možno nie na tú sklenenú
nech mi omietka otvorí aspoň nejakú tú dieru
možno som zamurovaný
možno sa dusím
šepkám stene
"Murujem ťa! ❤️"
trošku sa stena uvoľní
sprchuje ma svojim suchým dažďom
omietka
kúsok z nej odhryznem
chutí ako neokorenená spomienka
to je môj život,
predtým než z neho spravím báseň
omietky sú len lacné lupienky
rastú na každej stene
prejdi sa po meste
prídeš im na chuť
prejdi sa po starom meste
odhryzni si kus histórie
omietka je len starý náter
môže to byť nová vrstva farby
tak som ťa maľoval aj ja oh dievča
jeden, dva.. možno aj tri roky
potom som ťa oblízol
drsným jazykom mačky
zobral dole viac vrstiev omietky
našiel som tvoje farby
alebo len dielo iného maliara?
neviem
nemôžem ťa zlízať ku kosti
to je tvoja úloha
ty sama vieš ktorá je posledná vrstva
a kde sú už vnútornosti
oh dievča
zabudol som na sklenenú stenu
moja myseľ neni na pravom...
možno preto začínam každý riadok odľava
dávam si tango nad tenkým ľadom
tu na mojej strane
ale neboj sa
ty sk stále za hrubým sklom
oh obsah dievča, obsah listu
pamätáš sa na svet?
predtým ako sa uzavreli hranice
stena bola vodorovná
sklenený most
veľmi jasno cezeň bolo vidno priepasť
tak pravdaže si sa bála cezeň ísť
padací most
niekedy sa znova postavil v stenu
vlastne...
boli časy
keď sme z našich strán doň obaja štepili
svoje odkazy
ako jaskynný neandertálci
jaskynné maľby boli vlastne prvé denníky
veľké mamuty, oblé ženy
čo iné by už oni kreslili?
keď celé dni len lovili?
sme my natoľko odlišný?
každú chvíľu
lovíme si životy
lovili sme na šťastie,
každou zbraňou akú sme len mali
a ku koncu dňa
sme si ich navzájom
v jaskynných maľbách opísali
a jeden na druhého reagovali
tá stena nebola prekážka
rýpal som do nej toľko
kým na druhú stranu nepretiekla krv tvoja
stena to vzdala
radšej padla teraz
pre teba
povedala si
na holú kožu
predsa nebudem tesať slová nožom
a nechcel som
to môj jazyk sa stal nožom
už prehĺtam svoje slová
až kým mi nepadne ťažká hlava
ale zaslúžene
tento jed som namiešal ja
oh dievča
na zdravie
ako hlava padá
oprem sa o stenu
chcem pretlačiť rukou cez ňu svoje teplo
cítim svoju ruku
ako vstúpila do noci
ruku na bruchu
ruku čo hojí
oproti rezavému jazyku
ruku na hrdlo
ruku na ústa
ruku na jazyk
je len jedna
a tá pôjde tam
veď vieš kam...tam kde potrebuje
na sklenenú stenu
a ruka druhá
skúma hrču
v mojom hrdle
vytrhne ju
a zasadí do zeme
nech rastie moje temno
nezávisle odomňa
koreň
ďaleko od steny
ďaleko od tohto sveta
jablká dávaj démonom
a telom dreveným kŕm červy
osloboď moje ruky
ale tie ruky
sú tvoje
iba tvoje
sú tu pre teba riadok
a sú tu aj pre teba, druhý riadok
toto sú odtlačky ich tepla
dotyk prenesený do slova
oh dievča
ako bijem nato sklo, sipe sa po kuskoch ako jemný sneh
ponorím si doň tvár, nech zabudnem na svoj zbytočný hnev
nazbieram si ho dosť do dlaní,
zošmirglujem sa
lebo moje reakcie niekedy
sú len tá horná vrstva
potrebujem sa dostať k srdcu
potrebujem sa dostať
k listu
stena na chvíľu otvorila ústa
vypľula kožený pás
ja som ho zviazal zo železnou reťazou
a zavesil oba na krk
moja hruď začala horieť
retiazka sa do nej ponorila
a vytiahla moje vnútro
ako na zabíjačke
ruky démonov začali doň kuť
horúcimi kladivami
až kým sa krehké nezocelilo
až kým živé nevychladlo
až kým mäso neoželeznelo
oh dievča
bol to prsteň
čo visel na mojom krku
a mal ma v sebe
visel na koži
visel na kove
a ja som bol prázdny
a ja som bol ľahký
ostrým jazykom
bezbolestne mohol som písať
ďalšie riadky
prsteň ma osvietil
ležanie, držanie, pozeranie, rozprávanie
ale aj
boj
slovami, dotykmi, pohľadmi, pohybmi
málo energie
ja
oh
zistenie
vieš
nikdy nebude to isté, ako to tvoje
pre mňa...oh dievča
to nebola bodka, ani čiarka
toto bola celá veta
aj s horkým aj sladkým
nové jazyky, nové pohľady, nové formy
nové významy
kým nebolo steny
ale sklo sa pomaly vrstvilo
a plameň padal
až kým
sa mihali len prázdne iskry
únava
chlad
oh dievča, zabudol som na teba
je mi jedno čo bude
tak som sa pohodlne našiel za stenou
až kým
oh dievča, ja nikdy nezabúdam
odložil som si ťa do pozadia mozgu
ale
netrvalo dlho
kým som tam nemal nič iné
len tú jednú starú myšlienku
ktorá bola už inde
oh dievča
radšej nech mi démoni
znova kujú na všetky moje vnútornosti
oh dievča
myslíš si asi, že som had zo záhrady
keď sa mi tak často mení jazyk
neviem čo som
sa každé ostré slovo
by som sa najradšej znova zamuroval
do tej sklenenej steny
a nemysli si že som to nerobil
za tie roky som nazbieral veľa pohárov
a každý jeden som vypil
tvoja myšlienka však stále chutí
oh dievča
a neopustí moje pery
ani na poslednej posteli
strieborné rieky,
počúvam tvoje trblietavé oči
prechádzky po vetách
alebo po moste...v noci
prašné cesty
rozbité hojdačky
staroveké kamene
listy
papiere
oh dievča
tak to bolo, tak to je
niekde dole
navždy zostane
