je jedno kedy sa to stalo, komu sa to stalo, s kým sa to stalo... alebo aj či sa to vôbec stalo
kým to zanecháva pretrvávajúci pocit, záleží na inom? Každý zmysel sa dá oklamať, pravidelne cítime dotyky ktoré tam nikdy neboli, častejšie vidíme veci ktoré tam naozaj nie sú, a ešte častejšie počujeme zvuky ktoré nás len klamú.
Zmysli sú na nič
Ale city a pocity..je jedno akým perom sa napíše ten príbeh, zanechajú v tebe často hlbokú ryhu.
Možno to bol iba sen.
A čo ak? Ja radšej spím ako som hore. Pamätám si, ako si sa sťažovala že nemáš dostatok spánku...ako keby zato mohol niekto iný ako ty...ako keby s tým mohol niečo robiť niekto okrem teba. Ale sťažoby tohto typu, ty používaš na upriamovanie pozornosti, však? Ukazuješ na seba, chceš niečo povedať medzi riadkami. Nemáš dostatok spánku, z toho niečo vychádza pre mňa(?)
Tak sa vyspi.
Snáď si sa už odvtedy. Ja naozaj neviem, veľmi sa nebavíme :) tak je to asi aj dobré
Nebavíme a neustále sledujeme. Ako psy s vyrezanými jazykmi a vytrhnutými chvostami.
Nie že by sme sa mali kde alebo kedy
možno by sa dalo aj improvizačne
na prázdnej ulici
tam už ale nie sú okolo teba všetci tvoji kamaráti
nemôžeš sa za nich skryť
tam si ty si už len ty
Kto si keď si sama?
Prejsť po prázdnej ulici je
skoro ako pozerať sa na stenu
pri tvojej posteli
na prázdnu
nie na plagáty alebo obrazy
to sú výjavy seba, chcenia, túžby
hlavne ak si ich tam vyvesila
si to ty
keď sa na ne pozrieš povieš si
nezabudni!
to som ja
to chcem byť
z tejto cesty neskročiť
len za rizika sebastratenia
každý z týchto riadkov znamená to isté
ja nemám vylepené nič
lebo som lenivý
keď sa nemáš kam pozrieť je lepšie byť slepý
idem spať lebo ma toto už veľmi nebaví
a môžem už konkrétne povedať že mi tu ležíš na zemi
vráťme sa o pár minút nech to dáva zmysel, možno aj o pár hodín
prišla si za mnou s Tomášom,
on a ty
a práve tí moji najkrajší
(nie ironicky, aj keď to nechcem siliť,
keď som toto prvýkrát písal
prechovával som v sebe ešte hrejivejšie pocity)
čo sa ani nepoznajú
pekné kontrasty, medzi vami aspoň 2m
ako keby ste moje srdce rozšírili zverákom
na sentimentalizmy som (TERAZ UŽ) vyčerpaní
ale viem že som sem dal všetko
lebo ty nosíš všetky moje jemné city
napĺňaš mi moje upchaté cievy
chcem cítiť tvoje chladné dlhé prsty
je to už jedno
či to budeš ty
alebo ma rozloží hmyz
ani nevieš ale ani nemôžeš
koľko váhy drží moje prázdno
a čím viac ma ťahá dole
tým je pravdepodobnejšie že sa naplní citom
ale nemôžem príliš nahlas
keď si steny môjho tela uvedomia že znova cítia
tak sa boja
preto nikdy nesmiem vedieť
že sa niečo vo mne deje
tak potichučky sa konajte
krvinky čo city nesiete
nedotykájte sa cievnych stien
naplňte moje prázdne komôrky
ale prosím potichu
žiadne rušenie nočného kľudu
tak vás musím zrušiť aj s Tomášom
musím Vás vyhodiť, prepáčte
kým začne veľký hluk
nechcem tu policajtov
chcem v tomto byte ešte chvíľu v kľude žiť
stačilo mi blúdenie po tomto meste
po tomto sa sťahujem už len do cementu
s adresou v rieke
ale vy ste tu naozaj boli...
najprv teda trošku postáli na mieste a potom
potom vyšli na chodbu a akoby od únavy zložila si sa na zemi
dodávam, predtým si spravila možno 3 kroky
dodávam, predtým ste u mňa boli
asi sme sa rozprávali
ale dosť odosobnene
veď vieš ako to chodí
tak si ležala na zemi
netuším kto ťa unavil
čudujem sa že ťa vôbec vidím
keď nás delí viacero stien cudziny
možno sme sa cez ne párkrát prebili
možno sme sa o ne
len tak oproti sebe párkrát chrbtom opreli
možností je fakt veľa
niekedy si ruku mojim smerom uprela
a tam šiel možno aj tvoj pohľad?
každopádne
rád by som ju chytil
ale bojím sa že by si ju odtiahla
pohľad aj dotyk
tak vždy končí Orfeov príbeh
ja som on
keď o všetko v jednej chvíli prídem
moja hlava sa bez tela plaví k lesbickým ostrovom
potom ako ma zabili opité ženy
ale tak teda
na zemi ležala si
ako keby si mi pózovala
sadol som si vedľa teba
a ty si sa zmyselne ohmatala
potom čo si sa mi predviedla
(potlesk som si nechal pre seba)
sadla si si tiež
akoby na povel
možno si predtým čakala niečo
a nečakala si že nič nepoviem
ale bolo to lepšie
ako keď si v mojej izbe stála nadomnou
sedeli sme oproti sebe na rovnakej úrovni
v tureckom sede
aj sa nám kolená dotýkali
bola si mi skoro cudzia
ale teraz sme boli nejak prepojený
toto je dôležitá časť
znie to klišé, ale bolo to tak čisté
zvedavosť mi predierala srdce
zvedavosť spoznať ťa
ironicky, už neviem čo si mi hovorila
ale každý hlas som si umiestnil do srdca
ale bolo to asi dôležité
čo si chcela povedať ty mne
že: prečo som ťa tu a tam ignoroval (?)
čo sa nestalo
a to ty vieš
alebo možno ani nie
možno sa chápeme uplne inak
keď nekomunikujeme
neviem akým jazykom rozprávaš
keď si ich len pletieme
možno si mi len chcela nahrať
lebo tú otázku som sa mal skôr ja spýtať
tak som ju otočil na teba
citil som ako sa ti pohli nohy
pokrčené kolená viac k sebe do dnuka
možno si to žiadalo introspekciu
zahanbene si sa na zem pozrela
ale zo smiechom
ty vieš tak pekne každé zranenie zakryť za egom
som rád že ťa bráni
že tvoj povýšenecký úsmev kameň neskrivý
krv na krajíčku ako len rozmazaný rúž
nosíš štýlom
naučila si sa chodiť
a rozprávať
naučila si sa niesť tak ako sa patrí
naučila si sa zakryť
naučila si sa byť nadľudská
si nad všetkými
najkrajšia silueta
dokonalá póza
ale predsa pravá
netreba ti veľa aby si sa otvorila
nemusela si nič povedať
tvoj zahanbený úsmev
dotkol som sa kraja tvojich úst
prečítal som ich zvráštenie prstom
po každom riadku navlhčil si prst
tvojim čerstvo naneseným labellom
Tomáš neviem kde bol vtedy
(nie je mi to jedno ale verím že došiel v poriadku domov)
nechal nám túto chvíľu
ja dobre viem osamelé cesty domov koľko vedia dať
teraz však
si tu somnou
a ja som rád
si všetko čo som hľadal a možno ešte viac
a vieš ja nehľadám nič
si všetko čo som nehľadal
ale už sa asi nebudem skrývať
moje oči svietia z jaskyne príliš dlho
som ako mačka v tme garáže pod autom
potom dobehol chlapec čo ťa oslovil tvojim menom
z tvojho sveta
z tvojho života
taký čo sa k tebe hodí
PRIAMA REČ
Teraz som sa venujem jemu.
ani si sa naňho nepozrela
priamo si ho poslala do piče
Rázne si ho poslala preč
ako si pohla perami
moja ruka sa skĺzla
po tvojom krku
poza tvoje spojené kolená
možno si mi ju tam položila
možno neviem
možno predsa len odmietnem
možno si sa somnou vrátila ku mne
možno sme šli k tebe
možno
možno by som mal ráno čo najskôr zmiznúť
kým spíš
možno
možno by som sa tebou už nikdy nemal baviť
možno som silnejší keď som sám
možno som celý život chrbtom ku stene
a možno každého iného na svete
som pritlačil na kraj útesu
a ak ešte nie
ver mi keď ti poviem
ešte to príde
ono len
nevládzem donekonečna držať štít nad zemou
niekedy padne a
niekedy ma môžete bodnúť
potrebujem si dobiť baterky ba chvíľu
aby som si znova stvrdil srdce
schladol
bol studený
ako ten nôž
už ste v kúte vy
nie moje slzy
kým sa nám kolená dotýkajú
nemôžem sa vrátiť do mramorového trónu
nemôžem sa vrátiť do svojho hrobu
musím ťa obetovať
musím prísť o ľudskú podobu
sama sa mi položíš na oltár
sama si kladieš dýku medzi prsia
sleduj môj pohľad
sleduj chvíľu
keď z neho na teba pôjde už len chlad
