Dneska som absolvoval túru na Kriváň. Prvé kroky k môjmu revolucionárskemu znovuzrodeniu boli nesmierne vzrušujúce. Vlastne sa ani neviem dočkať, aby som Vám k tomu povedal viac.
Veríte v nadprirodzené? Veríte v osud? Veríte v našich slovanských bohov? Veríte v Pannu Máriu, Madonnu z Terchovej? Ja verím v to všetko. A verím aj v tom, že ku koncu tochto veľmi intímneho manifesta, ku koncu tejto spovede v ktorej Vy, slovenský národ budete mojim farárom, uveríte. Uverít vo mňa, uveríte v moju víziu. Uveríte, že národ má stále šancu.
Neviem vám opísať nič viac ako moje pocity ale dobre vieme, v pocitoch sa skrýva pravda. Viem čo som v ten deň cítil a viem, že vám to dá to isté, ako mne. A viem aj to, že ak vám to nedá nič, nie ste slovákom, ba ani slovanom.
Počúvajte teda ľudia milý.
Je pravda že cestou na majestátny štít bola zima, ale tento chabý živel mi nemal ako ublížiť. Cítil som totiž, ako stará sila slovanov prechádza mojimi žilami, mojim duchom a vychádza chĺpkami na mojich rukách, ktoré sa rebelantsky zježili voči studenému západnému vetru.
Na túto cestu sme sa vydali, lebo nám to bolo jasné ako ranné svetlo.Vlastne je to jasnejšie ako svetlo, lebo aj včerapočatému zárodku, ktoré ešte ani žiadne svetlo nevidelo, je jasné, čo sa na Slovenslu deje. Potrebujeme zmenu, potrebujeme povstať. Táto krajina je auto, ktoré potrebuje vymeniť gumy, lebo sa nebezpečne kĺže na západných ľadoch.
Chceme havarovať bratia?
Nie, potrebujeme nového šoféra. A vymeniť olej. A nasadiť zimné pneumatiky.
To sme my, naše malé bratstvo. My sme ten šofér, my sme ten olej a my sme tie pneumatiky.
Podtatranskue ľuduo ľahko zaspí, ako nàm história už viackràt ukàzala. Ideme preč od našej identity. A keď nám západ spieva sladké uspávanky, naše tretie oko sa zatvára a strácame perspektívu. Veď viete na koho myslím. Nemusím tu nikoho menovať, nemusím pomenovať etnicko/náboženskú skupinu, ktorá bola stáročia bezdôvodne nenávidená po celej Európe, nepotrebujem spomenúť spojitosť tej osoby s našimi susedmi ktorých sme stáročia nenávideli (ale už nie), nemusím spomenúť že je to postarší multimilionár ktorý teraz už venuje väčšinu svojich peňazí charite. Viete o koho ide, viete že je to antichrist.
Nebudem ukazovať na nikoho, radšej vstýčim svoj prst do nebies, lebo nad Tatrou sa blýska. A slovenské kolená podlomené už nebudú. Áno. Slovák bude navždy stáť. My sa o to postaráme. My sme Viagra národa.
Tak sedíme víťazne pri vatre, po dlhej a únavnej túre na najkrajší štít Európy. Plný duševnej a telesnej eufórie si dávame slovanské mená, ako to pred nami robili Štúrovci. Je to tak vzrušujúce. Pýrim sa, ale aspoň sa môžem vyhovoriť na fakt že sedím tak blízko pri ohni. Takýto pocit vie dať len chlapská prítomnosť. Je pravda že ženy majú dar Madonny Moravskej, nosia naše deti a vedia strúhať halušky, ale prítomnosť muža, pravého slovana napľňa hrejivým citom bratskej lásky. Nič sa tomu nevyrovná.
Prečo sme sa rozhodli prekrstiť menami našich predkov? Obliecť sa do šata bájnej minulosti? Cítime, že v tejto nepokojnej chvíli, akoby budúcnosť stratila svoje ovocie. A prítomnosť stratila svoj hlas. Ale duše predkov žijú stále v nás, len ich treba nájsť. Kto sme?
Hovoríme si Štúrovci 2
Naše mená nie sú dôležité, lebo budeme znova pokrstený. Každý z nás si kľakne na kolená pred druhým bratom, ktorý ho následne pomaže. Pomaže jemným pohladením palcom po čele. Cítil som ako to mazanie preniká do môjho bytia, celé moje telo sa triaslo od lásky k národu. Naše duše sa okúpali v novej identite a toto sú naše nové mená:
Stojomír, Stojoslav, Ľudovítoslav, Kriv, Spichal, a nakoniec ja, Slavoslav.
Oslavu našich krsteníc sme zapili kvalitným fľaškovým kupenským SLOVENSKÝM vínom. Ako sa naše nové identity zapísali do nášho srdca a chuť vína zapísala do našich hláv, začali sme recitovať básne slovenských velikánov, poetov. Naše hlasy splývali do jedného ako zaľúbené tatranské kamzíky, bola to simfónia prvej pasáže nového slovenského eposu, komponovaná životom, prednesená nami, patriotmi.
Zrazu som stíchol. Stojo mi zakryl prstom ústa takým dokonalým vákuom, že už ďalší zvuk neprenikol do éteru.
'Slavo, dosť bolo poézie, pozri sa na chlapcov'
Ale ja som chlapcov nevidel. Moje zorné pole bolo pohltené Stojom. Vyžarovala z neho taká slovanská majestatnost, ako keby bol novým štítom Tatier, ktorý som ešte neprekonal. Nie je nič krajšie ako sa stratiť v očiach svojho brata revolucionára.
Neviem ako, ale naše prsty sa splietli ako prúty Svätoplukove. A podobne ako aj Svätopluk som v tej chvíli vedel, takto sme silný.
Nepochopte ma zle bratia. Jednotnosť bola vždy silou Slovanov. Kým ženy Moravských kniežat varili doma bryndzové kaše, junáci sa na bojisku zjednocovali, muž s mužom, proti ďalším mužom. Bola to vždy zrážka mužov, čo menila históriu. Niekedy násilná, inokedy jemná.
Ani som si neuvedomil ako ma stojo vyzliekol. Možno to bol len ten oheň, a horúčava z môjho tela, ktoré úplne roztopili moje oblečenie.
Hromy začali divo byť, ale možno to bolo len moje srdce. Cítil som na sebe oboch Stojov..
'Nezastavte sa bratia!'
Čo to hovorím. Čo to píšem. Stratil som sa v šírave emócií, ktoré boli hlbšie ako celý Zemplín. Verte mi, bol som zo svojho správania prekvapený, ako Jánošík čo stúpil na hrášok.
Všetko sa udialo tak rýchlo a tak...prirodzene. Spichal vytiahol svoju podlhovastú drevenú fajku, ktorú naplnil nejakými bylinkami. Vravel, že ich má od slovanskej šamanky, ktorá mu povedala, že tieto bylinky boli aj v Jánošíkovom opasku. Že nám dodajú silu legendárnych junákov, ktorú budeme potrebovať, keď budeme bojovať za národ.
Naše vzdychy sa zorganizovali, ako krásny spev Alexandrovcov.
Zvyšok si nepamätám, len ako som sa zobudil na Ľudovej chlpatej hrudi. Do chĺpkov som mu začal písať novú slovenskú ústavu, krásne patriotické veci, potom o tradičnej rodine, o čipoch, o ženách v kuchyni a tak.
Ľudo sa zobudil.
'Je načase revolučionárčiť, drahý Slavoslav'
Mal pravdu, vstal som. Pohol som sa, ale prvé kroky boli ťažké, všetko ma bolelo. A vedel som prečo: aj prvé kroku Slovenska budú ťažké, zmena bolí. Ale toto je dobrá bolesť a skrýva rozkoš. Rozkoš a lásku. Lásku k národu. Lásku k vlasti.
A tak sme sa pohli k vychádzajúcemu slnku. Čo nás čaká? Veľa bolesti, to viem už teraz. Možno istá smrť. Ale o tom je aj Mor Ho! A predsa sme vyhrali nakoniec, pri tých Termopylách, aj proti prevahe. My možno nevyhráme, ale nevzdávame sa bez boja.
Traste sa nepriateľia tohto národa!!!!!&!&&!&!!!!!!
