Pot

Pot
Písmo: A- | A+

Potietaxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyy

Nenávidím čakanie v rade. Presípacie hodiny sa seknú na kamienku čakania. Zastane život. Toto ticho života je podobne nepríjemné ako škrípanie bŕzd pri náhlom zastavení. Škrípanie ticha. Neni čo robiť. Možno ak niekoho poznáš. Tak si môžeš vybrať zo širokej škály povrchný debát:

"Aký si mal deň?" "Ako v práci?" "Ako priateľka/priateľ?" "Ako vaši?"

Je z čoho vyberať, ako z lacnej bonboniéry.

Nikoho však odpovede nezaujímajú. Lebo každá otázka, alebo aj následná odpoveď skončí jednou z verzií tejto formulky:

"ako dlho to ešte musíme čakať"?

A keď si v tom rade už dlhšie, začneš nad sebou rozmýšľať...to ja teraz nechcem. Nočný život a pohľad do zrkadla...to k sebe nejde.

Som už prvý...akurát sa musím dočkať toho, kým niekto vyjde.

Hneď to budem mať za sebou.

Automatický vyhadzovač zaregistroval mladý pár, ako práve po jeho pravej strane opúšťajú areál klubu.

"KAPACITA: +2" zasvietil LCD displej na jeho kovovej hrudi a odsunul pásku pre mňa a moju kamarátku.

Dnu je vždy lepšie. Univerzálna pravda.

Pred vchodom hudbu nepočuť vôbec, bezpečnostné elektromagnetické bariéry to nedovolia. Ak chceš počúvať hudbu, zaplať si lístok.

Prvýkrát som tu. Peniaze na vstup nestačia, platí sa tu spoločenským postavením.

Aj preto som čakal že každý bude vnútri pri svojom boxe, barmanky budú hore dole roznášať šampanské a niekde v strede bude DJ set. V realite boli ľudia napchatý na seba ako sardinky, niekde vyššie, na poschodí som videl zopár boxov, aj nejaké bazény. Tie boli určené pre naozajstných nesmrteľných, bohov našej spoločnosti. Medzi nami dole to bolo oveľa intímnejšie.

Nesmierne teplo vo mne povzbudzovalo nutkanie vyzliekať sa, moja hanblivosť však toto nutkanie ihneď potlačila. Natlačenosť davu vo mne vyvolala jemnú úzkosť. Potreboval som si niečo uz vypiť.

"Toto ťa schladí ako dovolenka v mrazáku" kamarátka mi podávala svietiacu tabletku. Rovnakú sama prehltla a zapila nejakým drinkom, následne mi podala svoj pohár.

Toto bolo to čo som (asi?) potreboval. Veľa som neváhal.

Zaslúžim si tento moment. Poctivo som si zato všetko odpracoval. Nedávne povýšenie na pracovisku, 2 nehnuteľnosti v lepších častiach mesta...takéto veci ti sem kúpia vstup. Treba trochu porásť...aspoň k lýtkam politikov, mafiánov, hercov, spevákov. Ale neoplatí sa rásť príliž vysoko...už teraz cítim ako okolo mňa riedne vzduch. Keď si príliš vysoko nad morom (chudobou), daj si tabletku. Možno ti pomôže dýchať lepšie. 

Prehltol som ju a zapil drink na jeden hlt. Bol to len obyčajný tonik.

Začali sme tancovať. Sledoval som hlavne ju, nebol som nikdy nejaký extra tanečník. Snažil som sa v jej pohyboch nájsť niečo doplňujúce...mužskú odpoveď na jej ladné pohyby. Pripadal som si veľmi sprosto. Pozrel som sa okolo seba. Väčšina ľudí mi pripadalo rovnako sprosto. Úľava. Tancujem.

Onedlho vyšlo všetko olovo mojich končatín. Za chvíľu som ju už nemusel sledovať, tancoval som za seba. A nakoniec som nemusel sledovať ani seba, tanec šiel teraz už z končatín, nie z očí.

Hudba. Dôležitá časť takéhoto klubu, zatiaľ som ju ale veľmi nespomenul.

Ťažko ju opísať, vybuchovala, tu a tu a tu a tu. Každý jeden beat buchol na inú časť môjho mozgu. Melódie mi prechádzali po stavcoch ako ruka gitaristu po strunách. Každý prst mal ako keby svoj vlastný život. Nohy prirástli k zemi, ale zem ich dvíhala tektonickými nárazmi ktoré prichádzali od DJ setu.

Ale po čase mi znova bolo teplo. Skôr ako by som niečo s touto myšlienkou počal, zistil som že už nemám na sebe tričko. Vlastne pred nejakou minútou som ho podával slečne, ktorá si z neho spravila provizórnu podprsenku. Památám si, ako sa jej doňho ledva zmestili...aj keď som jej chcel veľmi pomôcť. Ako som si teda doteraz neuvedomil, že ho už na sebe nemám?

Hľadám očami svoju kamarátku, ale dav sa zmýva. Úplne doslovne. Vrátane mňa.

Stal som sa davom. Už som to začínal chápať, mne bolo teplo ale... vyzliekať sme sa začali všetci.

Ligot potu na lesklých kožiach odrážal svetlo neónov, ako dávno zabudnuté diskogule.

Bol som niekde tam, v dave. Ale už som nebol iba ja...všetci sme sa spojili.

Moja tvár na jednom krku. Na hrudi som cítil niečie ústa. A ešte nižšie iné. Nohy boli stále vrastené do zeme, ale teraz bola zem jednou z nás, spájala naše telá. Ruky boli...všade. Každý prst zažíval iný zážitok o ktorom bude rozprávať svojím vnúčatám a praprstom.

A pot.

Bol všade. Pot bola naša nová krv. A všetci sme žraloci. Pot bol naším alkoholom. Lízali sme ho jeden z druhého, ale nikdy ho neubúdalo. Lebo sme neustále tancovali. Robili sme toľko tepla že sa steny klubu začali potiť. Ani naše tiene to už nezvládali.. roztopili sa a zostal z nich čierny nehmotný pot.

Vrhli sme sa na dídžeja. Hudbu sme už pohltili, chceli sme od neho viac.

Cítil som, ako sme sa vrhli na dídžeja. Rozobrali sme ho, roztrhali ako melódiu na jednotlivé noty, ako rytmus na každý jeden úder. Úder. Dopadol jeho posledný úder. Už nám neodporoval...pohltili sme ho, hudba je v nás.

Ľudia z terás nevedeli odolať našej jednote, skákali dole spoza stolov, niektorý z bazénov, všetkých sme zachytili a prijali do seba. Zopár z nich hore sa zaprelo a prevrátili bazén priam na nás. Sladký dážď cudzej vody sme prijali, zobrali do seba a zmenili na...pot.

Ako všetko ostatné. Pot nám prúdil v žilách, pot spojil naše duše do slanej mláky pod našimi nohami.

Každý vedel svoju úlohu. Táto spoločenská elita, ktorá tak zhlboka hlása individualizmus....menšia skupinka sa stala pečeňom, jedna ďalšia srdcom...dídžej skončil v žalúdku.. niektorý držali ruky okolo nás, každých z nás...ako žily.

Zrazu celé naše bytie začalo zlyhávať. Droga prestala účinkovať. Prvý padol na zem...

Predstavte si, ak by Vám zrazu kus orgánu vypadol z tela. Všetci sme začali nahlas kričať z nesmiernej bolesti. Zatínali sme zuby, jeden do druhého sme rili nechty až sa pod nami tvorila červená mláka. Nepomohlo to. Kričanie od bolesti nehojí. Čoskoro padol od únavy celý orgán, potom ďalší. Ako sa môže cítiť mozog, keď vidí ako okolo neho umiera telo? Už to asi viem...jeden to nezvládol. Kým droga účinkovala rozbil pohár a vrazil si kus skla do hrdla.

Už sme boli všetci na zemi. Triezvy. Ale...niečo v nás zostalo. Vedeli sme že patríme k sebe. Začali sme sa pomaličky plaziť jeden k druhému, ako kosti mŕtveho, ktoré sa znova spájajú, kĺb po kĺbe. Spojili sme sa znova. Ako kľúč do zámku, ktorý je kľúčom do ďalšieho zámku, ktorý je kľúčom do ďalšieho zámku...

Viac ako len znovuspojené kosti, boli sme jeden nervový systém Všetci sme cítili to isté. A všetkým nám bolo dobre. Nová krv...nie...nový pot nami prechádzal. Svetlá zhasli. Hudba zastala. Ostala..

v nás

Skryť Zatvoriť reklamu