Konečne víkend!
Povzdychol som potom, ako som sa vyzliekol z pracovného odevu. Latexová uniforma plná elektródov sa aktívne prispôsobovala k môjmu telu, ale po dlhom dni som mal aj tak pocit, že ma dusí. Chytil som sa za brucho, ktoré bolo plné červených otlakov. Nepáčilo sa mi, ale žil som s ním.
Okrem otlaku bolo plné červených bodiek podobných kiahňom. To boli stopy po elektródach, ktoré mi počas práce dávali jemné šoky, alebo skôr umelé stimulácie. Cerebrálna aparatúra bola úplne zapotená, ešteže je vode odolná.
Keď som sa spamätal, zliezol som z postele a vyšiel na balkón. Tu ma na parapete čakala moja inteligentná cigareta s pozdravom:
"Dobrý deň, môj drahý fajčiar."
Potiahol som si z nej raz. Poobzeral sa na okolité bytovky. LCD displeje, ktoré boli náhradou za steny na každej z nich, vysielali zábery z lesov a hôr, za nimi boli vysokovýkonné reproduktory, ktoré imitovali zvuky prírody. Bolo príjemné takto sa odreagovať od rušného elektronického sveta. Priam som cítiľ čerstvý horský vzduch v pľúcach.
Potiahol som si ešte raz a cigareta zhasla.
"Dobrú noc, môj drahý fajčiar" pozdravila ma predtým, ako sa na 24 hodín vypla. Túto inteligentnú cigaretu som mal nastavenú tak nech je najmenej škodlivá, dovolí mi potiahnúť si z nej len dvakrát za deň. Takto som mohol zostať fajčiarom bez negatívnych následkov na moje zdravie.
Položil som ju na parapetu. Vstúpil som na prah balkónových dvier kde ma rám ostriekal silnou dávkou plynnej dezinfekcie. Tá ma osviežila natoľko, že sa už dnes nemusím ani sprchovať. Nie každá domácnosť má sprchu, ale dezinfekcie vchodových priestorov sú povinné. Vonkajší vzduch je totiž nesmierne nebezpečný a toxický.
Ako som sa tak "sprchoval" rozmýšľal som nad svojou kariérou a kam smeruje môj život. Mám dobrý plat a ešte k tomu týždenné výplaty. Byť reklamným kritikom je pre väčšinu spoločnosti vysnívanou prácou.
Celé dni som napojený na reklamy cez môj latexový oblek s elektródami. Cítim reklamované produkty na svojej koži, v ústach, počujem a vidím ich. Počítač následne spraví analýzu mojich pocitov, ktoré poradia zákazníkovi, ktorý produkt kúpiť a ktorý nekúpiť.
Môj otec bol prvou generáciou reklamných kritikov, vtedy keď reklama bola ešte manipuláciou na city. Prežíval všetky city, ktoré reklama chcela, aby cítil. Nakoniec už nedokázal cítiť nič. Nebol jediný. Takto skončila doba manipulatívnych reklám, ktoré nemajú veľa spoločné s produktom. A ako odškodné, my, deti našich mŕtvych rodičov, sme dostali ich pozície. Nemám to také ťažké ako mal môj otec. Zažívam úžasné, ale aj nesmierne odporné produkty. Ale väčšinu času ma táto práca baví.
Ale teraz prišiel čas na môj zaslúžený relax. Dnes si žijem pre seba, nie pre produkt. Sadol som si do svojho pohodlného kresla, položil si do lona vedro. Bolo plné syntetického tuku - výťažku z umelých rastlín, ktoré dokázalo napodobniť všetky možné chute aj zloženia.
Pri tejto aktivite som bol vždy najradšej napojený na svoju hernú konzolu, ktorá vedela cez telesné elektródy simulovať množstvo príjemných pocitov: orgazmus, opojenosť alkoholom, účinky rôznych drog, ale aj úprimnú detskú radosť, štastie a nesmierne intenzívnu lásku. A keďže to boli len simulácie, vôbec neškodili zdraviu.
Tieto konzoly neboli povinnou výbavou každej domácnosti, ale viac menej každý mal nejakú verziu doma. Nedostatok ľudského kontaktu je príčinou, že si tieto pocity hľadáme inde. Takto sa ľudia bavia. A intenzita zážitkov je vždy nastaviteľná.
Ako každá herná konzola, po čase, nech už akokoľvek dlhom, omrzí. Zložil som zo seba aparatútu, VR okuliare, moje oči zaliala prirodzená a teplá tma. Bol to príjemný pocit, ktorý mi z nejakého dôvodu pripomínal polozabudnutú minulosť, ako príjemný spánok v lone matky. Keď sa mi pred očami stratili značky, v ušiach odzvonili džingle a z úst vytratili lákavé chute plastu, v hlave mi začali klíčiť nové myšlienky.
Skade sa sem dostali? Nič z nich mi nie je povedomé. Toto nie je moja práca ani môj voľný čas. Kto tu leží pri mne na posteli? Neznáma osoba sa objavila presne keď mi mesiac zasvietil cez okno na posteľ a ležala presne na tom mieste, kde to svetlo dopadá. Ako premietnutý obraz. A napriek tomu, že je teraz vedľa mňa na mojej posteli, zasvietená mesiacom, ten ju vôbec neodhaľoval. Je v tieni, nie fyzickom, v tieni mojich myšlienok. Viem ako ju odhalím. Nebude to dotykom, ktorým by som jej odhrnul vlasy spred tváre. To hmla všedného dňa mi ju zakrýva, potrebujem ju zotrieť z mojich očí a zaspomínať.
Skade ju môžem poznať? Najviac ľudí spoznám cez prácu...kolegovia...partneri...viem ako sa volajú, niekedy aj viem ako vyzerajú, ale...vlastne nepoznám ani jedného z nich. Poznám ich ako materiál. Poznám ich ako stroj, lebo okolo nich som aj ja strojom. Nepoznám ich. Ako potom môžem poznať niekoho, koho tvár ani meno si nepamätám?Mal by som sa jej dotknúť? Radšej nie. Dotykmi končia sny.
Viem že tu nie je.
Zrazu si vytiahla z vrecka balík cigariet a jednu si zapálila. Potom druhú. Tretiu. Spomenul som si, ako som ju to videl robiť aj predtým.
(Kedy?)
...
(Kde?)
Na vysokom oltári. Stála za ním. Potom si zastala pred oltár. Obklopilo ju svetlo. Začala tancovať. Zišla dole, ako keby sa nás (mňa?) chcela dotknúť...
Spomienka ušla, nahradila ju nová. Spomenul som si, že aj ja mám v nočnom stolíku balík nevybalených (normálnych) cigariet, ktoré som kúpil predtým ako som prešiel na zdravšiu životnú dráhu. Vytiahol som ho, rozbalil, zapálil jednu za druhou. Chcel som tú spomienku vrátiť ako sa len dá. Napodobňoval som ju, aby som sa dostal bližšie. Aby som si spomenul.
Dymové senzory spustili požiarny poplach a zo stropu sa na mňa (na nás) spustila voda. Cigareta v ústach mi zhasla. Ale jej nie. Napriek tomu mala mokré vlasy. Videl som viac z jej tela, jej pokožky, ktorá sa vlhko leskla. Nebola tu. Bola to len ďalšia moja spomienka. Viem že som ju videl v daždi. Moja izba zmizla. Nahradila ju belasá obloha plná menších bielych oblakov. Svet som takýto už dávno nevidel. Nebolo to ako cez virtuálnu realitu. Bolo to pre mňa reálne, podobne ako ona.
Za posteľou...za ňou sa obloha pozmenila. Dážď už nevychádzal z môjho stropu, ale z tých oblakov. Za ňou sa roztancovalo zopár fialových bleskov, ako sa začala hrať zo svojimi mokrými vlasmi. Blesk ju ukázal...ale len na chvíľu...a potom odišiel. A znova sa vrátil. Podobne ako moje myšlienky, spomienky. Prešli mi hlavou ako ten blesk a následne ich znova nahradila hmla všedného dňa. Dookola. Ale kým sa svetlo vrátilo...nádej žila. Nádej, že nie som ešte strojom...
Čo je tento pocit? Zrodil sa vo mne...neprišiel cez elektródy. Neviem čo mám od neho čakať...je dobrý alebo zlý? Do očí sa mi tlačia slzy, lebo viem že ona tu už nie je. Ale raz tu bola, to si jasne pamätám. Neviem čo sa to deje...ale neviem si predstaviť svet bez nej. Bola tu! Už si to pamätám. Bola tu, aj keď sem nepatrila. Bola pohľadom do lepšieho sveta, bez hmly, do sveta, ktorý ešte má len prísť. Pamätám si, niekedy tento svet nazívali zasnúbenou zemou, alebo nebom. A napriek tomu že nebola jednou z nás, poznala tento svet ako nikto iný.
Pamätám si ju. Prečo odišla? Ja nechcem žiť vo svete bez teba...
...tento príbeh som začal písať možno týždeň do nového roka. Začalo to ako nejaký obraz do utopickej/distopickej budúcnosti + nejaké spoločenské komentáre, čo si dosť jasné na pochopenie. Koncom nového roka som sa dostal do takej tvorivej klietky a pár mesiacov na nej len leštím mreže. Nič nepíšem, dlho som tento príbeh ani nechcel dokončiť. Niečo sa ale stalo, nedávno, čo ma dosť zasiahlo. Niečo také, čoho som sa nechcel nikdy dočkať/dožiť.
Vo svojej ceste kreatívneho som spoznal zopár umelcov, o ktorých môžem povedať, že mi zmenili život. Málo umelcov žije, ktorý videli do budúcnosti natoľko ako ona. A teraz...mám pocit, že budúcnosť už nie je, respektívne nebude. Ale krutý žart života je v tom, že pre nás ostatných...pokračuje. Verím, že keď svet stratí takéhoto umelca, Boh plače viac ako inokedy. I know I would....
Verím aj v tom, že pre väčšinú čitateľov (čiže pre štyroch z piatich) tento komentár je úplne zbytočný a možno aj kazí dielo ako také. Sorry not sorry. Toto dielo možno raz začalo s nejakou myšlienkou, ale tá sa už dávno vytratila. Teraz je už len čiernym odevom, ktorý si na seba dávam, nech môžem trúchliť.
Pre anjela, ktorý sa chcel dotknúť mesiaca.
I love you Sophie. I'll tell you myself one day.
