And whether because of the captain's sacrifices, or because of a lucky chance, or because of the persistent devotions of the Jewish pilgrims, we made port at Joppa vermin-bitten, hungry, thirsty and dirty, but otherwise unharmed-three days before the Jewish feast of the passover. The harbor was crammed with vessels, among them great ships from Italy, Spain and Africa. Joppa is a very ancient port, entirely Syrian. But while I have been writing this to you I have felt at home here. Tullia, my beloved, do not forget me. I take this letter with me and will send it from Jerusalem, for no ships return to Brundisium until after the Jewish passover. You know that I am no snob, yet I felt unwilling to continue my journey in company with the Greek players next morning, although they begged me earnestly to do so in the hope of securing my protection, for not one of them was a Roman citizen. I hired a donkey in the market, to be my traveling companion, resisting all enticements to make a more comfortable journey, and set off to go up to Jerusalem with the last of the pilgrims. My donkey was a well-schooled and amiable beast, so that never once was I at odds with it the whole way. From Joppa to Jerusalem is barely a two days' march for a legionary, although the hills are more tiring than level ground for the traveler on foot. But the road is all the more varied for that, and Judea is a beautiful and fertile land. The almond trees have already finished flowering in the valleys, but along the road the slopes are covered with blossom, and their bittersweet fragrance accompanied me all the way. I had rested, I felt reiuvenated, and it was a pleasure to tire my limbs, just as it used to be on the sportsground in my youth. Both my upbringing and the caution which, as you know, my destiny has forced upon me, have taught me to shun displays. Neither by my behavior nor by my dress do I wish to single myself out from the crowd. That sort of vanity makes me laugh. I have no need of servants and runners to proclaim my arrival. In the course of my journey I drew my donkey meekly aside when great folk came hurrying by, busily urging on their slaves and animals. I derived more pleasure from the intelligent way my donkey pricked its ears as it turned to look at me than I would have felt if the rich and exalted persons had halted and greeted me, and invited me to join their company.
Mika Waltari: THE SECRET OF THE KINGDOM
Jeruzalem, 12. juna 2000
Postupne mi k okienku doniesli ukázať žírne kapitalistické nížiny posiate úhľadnými domčekmi s modrými bazénikmi, Alpy v tajomne zasnežených bikinách, Stredozemné more plné plávajúcich ostrovov ... až ako posledný chod horizont naservíroval dlho očakávané sivé izraelské pobrežie. Ochutnal som zo všetkého, zvyšky zabalil do včerajších Jerusalem Post. Pristávali sme na letisku Ben Guriona v Tel-Avive. Nechýbal potlesk. Moji spolucestujúci od samej radosti či prekvapenia, že sú stále nažive hromadne zaťapkali. Mne to bolo vcelku fuk a tak som neťapkal. Krajina za okienkom pôsobila naliehavým dojmom, že potrebuje poliať ako soľ. Dokonca aj zem tam mala takú nezdravú žltú farbu snehu okolo horolezeckých stanov tretieho výškového tábora. Vraj že vitaj v Izraeli. Zubila sa letisková budova.
Nechce sa mi do tej horúčavy, dovoľ mi prosím ešte chvíľku v lietadle. Dík.
Mám takú jednu teóriu, že život ktorý žijem nie je môj. Teda aspoň tá časť od 15tich hore bez. Niekto mi ho ukradol a podstrčil taký nejaký nijaký ...
Hore, kdesi nad Krétou, pri pohľade na drobné plachetničky som si predstavoval seba sa alebo teda toho zlodeja s mojím životom, ako sa labužnícky rozvaľuje na jednej z tých 103 stopových jácht plnej komplikovaných nahých žien smerujúcej kdesi na tajomný ostrov v Karpatoch.
Mohol som mu iba tak zamávať.
Nevieš náhodou kde sa dá nahlásiť krádež života? Nie, čo ... no veď je to už aj tak jedno.
Tento čo mám mi už nikto neukradne. Ani si ho nemusím zamykať o zábradlie.
Na letisku ma nečakal nik a tak som mohol hneď zkraja začať pokojne nasávať ... na plné nozdry ... jeho atmošku. Bolo tam oveľa rušnejšie ako dopoludnia v Bruseli. Pokojne som vystál rad určený pre cudzincov (kto by odolal ... dávali zadarmo vstupné pečiatky), pokojne sa usmial na nepriestrelné sklo za ktorým som tušil tetu imigračnú a pokojne jej podstrčil pas. Čerstvo opečiatkovaný mi ho zabalila do úsmevu a posunula nazad. (Zbohom Sýria a Libanon.) Prvý krát v Izraeli? Prikývol som, zhrabol ešte teplý pas, úsmev vrátil. S pokojom prijal jej úprimné želanie pokojného pobytu a pokojne išiel ďalej ... po svojich. Pokojnou náhodou som našiel svoj pokojne zmutovaný kufor. Ani som sa tam pred všetkými nechcel veľmi k nemu hlásiť, ale ešte stále mal moje veci. Tak som dúfal. Keď som ho už mal dosť, pokojne som sa vybral hľadať Neser Sherut. Presne podľa inštrukcií. Inak aby nedošlo k nedorozumeniu, Neser Sherut je spoločnosť, ktorá Ťa prepraví z letiska v Tel-Avive do Jeruzalema. Za $10 až pred hotel s palmami. Chvíľu som tam nezbedne laškoval s podsatitými prepravcami ktorí stále s neskrývaným obdivom vykladali môjho mutanta z dodávky, potom sa pokojne vlúdil na zadné sedadlo hneď vedľa nejakého pokojného chlapíka. Čakali sme na ďalších pokojných ľudí, ktorí by tiež s nami chceli do Jeruzalema. V Izraeli to majú všetko hrozne prešpekulované, vždy naplnia taxi až po čiarku. Už som myslel že pôjdeme ale nie. Ešte k nám dozadku natlačili dve korpuletné dámy a až tak sme sa pohli. Ak si z tohto celého máš niečo akože odniesť, akože Ti dobre radím, nikdy si v Izraeli nesadaj v dodávke na zadné sedadlo. Ale to len medzi nami.
Dnešnou témou literárnych ukážok budú štvornohí priatelia človeka. Pri troche deduktívnych schopností si domyslíš, že by to mohli byť psy alebo postele. To nie ja ... to Dadko Naď, štvornohý priateľ poslucháčov literárnej revue na Twiste. Ale posteliam sa dnes venovať nebudeme, budeme sa venovať psom. Celkom škoda, nie?
Keď som sa v stave akútneho pocitu obleženia porozhliadol navôkol, zdalo sa mi takto odboku, že ten pokojný chlapík napravo bude mať pre mňa nejaký zaujímavý príbeh. Zbieram zaujímavé príbehy ... ak máš nejaký zaujímavý ... pošli. U mňa mu bude dobre, útulne a bezpečne - trikrát denne teplá strava a správy BBC.
Dirk, lebo on to bol vtedy Nemec a chcel odviezť pred Park Plaza hotel. Presne tam ako aj ja. Po ceste lemovanej kokosovými palmami a inou tropickou hydinou sme prebrali našich spoločných známych, letné plány, prvé dojmy z Izraela a tému jeho dizertačnej práce. Keď nás o hodinku príjemne urozprávaných vyklepali z dodávky pred hotel, myslel som si, že sa našiel dobrovoľník čo mi nasledujúce dva týždne bude robiť na izbe spoločnosť. Ale už na recepcii ma s hamblivým úsmevom vyviedol z omylu. Priplatil si $300 za jednotku. Nič osobné. Vraj mu svedomie nedá trápiť nejakú inú ľudskú bytosť svojím nočným chrnením. Také poznáme.
Na recepcii a vlastne aj pred hotelom sa to už len tak hemžilo takými vychudnutými existenciami rozvážnych pohybov a vysokých čiel. Verne ma sprevádzajú po celý život. Náš vzájomný vzťah začal už kedysi dávno v škôlkach a školách s rožšíreným oným ... vyučovaním, na matematicko-pionierskych táboroch, v krúžkoch mladých mičurincov, pythagoriádách, pozdejšie olympiádach, potom chodbách matfyzu a teraz na letných školách a konferenciách. Väčšina z nich sa práve vracala z prednášky Patricka Boltona. Patrick (momentálne Princeton) je v súčasnosti jedným z najcitovanejších guru-ov na poli Corporate Finance.
Inak izby už aj tak boli dávno sprivatizované. Taká šikovná blondínka so smutným úsmevom aI broskyňovoruským prízvukom mi po vyplnení príslušných formulárov a okopírovaní mojej kreditnej karty zverila kľúče od 730tky. Váš spolubývajúci sa už ubytoval, oznámila mi ľahostajne, možno svojim smutným hlasom. Skôr ako som si stopol výťah, dohodli sme sa s Dirkom, že sa o 15 minútočok stretneme tu dole a udrieme spolu na mesto.
O štyri mesiace neskôr, keď sme s Nancy bežali druhé kolo okolo nášho rezervoáru len sa tak červenali všetky listy, zakopla nejako udýchaná reč o schopnosť kompletne otipovať človeka po pár minútach.
(Ty počuj ... nie že si začneš namýšľať, že nemám kondičku alebo čo ... jeden obeh má skoro aj takú jednu míľu.) Vtedy som jej tam vyklopel, že naposledy ma môj zmysel opustil 12. júna roku pána 2000.
V ten horúci deň som ja i môj nešťastný kufor neveriaco hľadeli na rozvalené chlpaté stvorenie iba takto ako ho Alah stvoril, v trenírkach a ponožkách. V polohe voľne ležiaciej mŕtvoly sa jednou rukou škrabal v rozkroku, druhou skúseným chmatom zvieral ďiaľkový ovládač. A visel mu teda proklatě nízko. Úžasne rýchlo menil kanály. Hebrejčinu stiedala angličtina, nejakého amerického kovboja s americkou kovbojkou židovskí kolchoznící s ruskými samopalmi. Nakoniec sa predsa len na chvíľku ustálil na kreslenom filme, kde sa to len tak hemžilo akýmyši neurotickými hlodavcami. Vtedy začal grckať. Jeho smiech nezaprel plebejský pôvod až kdesi od hrubého čreva. Ako rumuský baník ktorý práve vyfáral a teší sa na studený fazuľový prívarok čo ostal od predchádzajúcej smeny ...
Clark, tak sa mi predstavil, je povolaním doktorant in Finance na University of Rochester. Mal všade zatiahnuté záclony, AC chrčal na plné gule, stále na mňa nevraživo zazeral a v skrini mu viseli štyri nové arabské kimoná.
Teší ma.
Uľavene som zo seba zhodil svoj filmový kostým, ktorý ma už od Bostonu statočne chránil pred nerestnými pohľadmi žien z celého sveta a zatvoril sa pred nimi a mojím novým kamarátom do kúpeľne. Hurá ... máme aj vaňuuuuu ... !!!!!!!!!!!!!!!
Kedy som sa to naposledy kúpal vo vani? No myslím, že to už bolo rok čo som naposledy sa. Ostrým hvizdom som zaplašil myšlieny na vaňu a dal si studenú sprchu. Stopuješ mi čas? Zostáva ešte päť minút do akademickej štrťhodinky. Z kufra som vyšmátral biele krátke nohavice, zelené triko a červený sveter. Počúva na meno Ginger a má dlché rukávy.
Gingera som si priviazal okolo krku, nasúkal sa do sandálov a už som bol minulosťou. Kdesi v zadku zostal Clark a klbčiace sa myši.
Po tomto stretnutí tretieho druhu som na recepcii okamžite vyhľadal prvú pomoc a nenápadne sa začal vyzvedať ako sa tu dá lacno prísť k novému spolubývajúcemu. Jedna dobre stavaná izraelská slečna (kde si smutná ruská blondínka?) mi začala po dobrom vysvetľovať, že: ... všetky zmeny musí schváliť nejaká pani, ktorá sa nám stará o ubytovanie a nikdy inak.
Pri pohľade na jej argumenty len tak ledabolo hojdajúce sa nad pultom, som jej to uznal, stiahol chvost a vypadol z tohto preklimatizovaného storočia. Smer Old City.
