A v nej sa vezie Milanko, buduci guverner statu Hawai’i, slowly working his way up that elusive animal called American dream. Pravidelne chodi spravodlivo nasr…deny. Asi ze ma pred sebou este dlchu štreku. Mementalne uz par rokov utiera zadky v jednej z miestnych nemocnic, aspon tak si to vzdycky predstavujem kedze o tom vela nenarozprava. Alebo, a to je dalsia moznost’, ho stve, ze ho vzdy necham dole aj 10 minut cakat’. Raz sa ho na to spytam; on sa zatvari kyslo, mlcky prejdeme 3 bloky, a potom zasomre ze nie preto a nas vztah navzdy strati vyznamnu cast’ svojho tajomneho napatia.
Cesta do Ala Moana parku trva takto poobede asi 20 minut (na bicykli 15). V aute sme sami dvaja … a jeho kolinska. “So whasup?” odpalim nabite ticho. Pockam 10 sekund. Nic. “Jak se vede?” skusam dalej. Prejdu 3 krizovatky. Cas kdesi stoji na cervenu. Rozmyslam, ci som ho niecim neurazil. “Coze?” zaznie spoza volantu.
Milanko je byvaly armadny kuchar, ktory pred 10 rokmi odisiel aj s frajerkou do New Jersey. Odvtedy pracuje ako “nurse”, frajerka ho medzitym vymenila za americky model a on to teraz skusa s jednou rozvedenou Korejcankou. Asi tolko o nom …viem. A este ze je z Kosic. Ako ja.
Ked’ konecne prirazime k obrubniku, nase miestecko – cersvo pokoseny stavnatucky travnicek s rozmermi mensieho medzinarodneho letisla je prazdny – ani dusa. Mňam. Iba v dialke nejaki sialenci nahanaju lietajuce taniere. Alebo naopak.Vysukame z auta svoje nadobicko – par lôpt, oranzove kuzely a skladacie branky. Raz dva tri a na svete je najmladsie futbalove ihrisko. Stale sami dvaja. Bez zbytocnej predohry ideme rovno na vec. Zacneme si kopat’.
Novy obraz. Je nadherny den. Vona pokosenej travy, slnko, vietor, oblaky, v dialke ocean. A ked’ este posles kamaratovi loptu cez 150 metrov rovno na kopacku … joj.
Okolo piatej pribudli dalsi dvaja. Brazilcania. Ked’ s nami zacinali hrali naboso. Hui je nadupany surfer cosi po 30tke a Lucas jeho o par rokov mladsi bratranec. Byvaju na North shore. Kopeme si styria.
Novy obraz. Je pol siestej. Nikto dalsi nechodi. A tak robime nieco, co som nerobil uz asi tak 15 rokov …zaciname hrat’ dvaja na dvoch. Ja s Huim. Prvych 10 minut este slo. Neskôr sa ma Hui pyta, “howoldareyou?” Je na konci s dychom. Spomenul som si na Polianku (okres Donovaly). Ja, brat a Erik a male travnate ihrisko vo vyske 1000 metrov nad morom lemovane jedlickami. Vecer nam museli doma mazat’ chlebiky s pazitkou len aby nas dostali dnu. Od totalneho vycerpania sa zacinam smiat’ a priatelsky skopnem vedla kluckujuceho Lukasa. Pritom sa zlozim tiez. Neprestavam sa rohnit’. Na moje rozradostene pocudovanie Lukas takisto. Ciste vysoke tony nasho smiechu sa nesu k nebu.
Obraz predposledny. Je cosi po pol siedmej. Je 9:9 a vidim prd. Hui zahuci: ”Even is a good score!” “One last goal” pohotovo opáči Milanko. Furt chce vyhravat’ … Kosican.
Je sedem a stale 9:9. Netusim kde je lopta, branky ci spoluhraci. Odboku ktosi na mna zahuci: ”Even is a good score!” a ja sa s pocitom dobre odkopanej prace zvalim do travy.
Na nebi ziari biela futbalova lopta.
Tu nekonecne daleko od domova si mozeme vybrat’ nove meno, image, frajerku ci rodicov. Ale priatelia … priatelia ti su nam dani zhora.
