Martin Králik – osoba o ktorej donedávna čo to vedeli len jeho blízki a priatelia. V krátkosti sa nám predstavte.
Mám 29 rokov a pochádzam z Bánoviec. V meste som prežil detstvo,skončil gymnázium. Od svojich 18 rokov tu bývam už len prechodne. Kvôlištúdiu som najskôr odišiel do Bratislavy a od skončenia vysokej školyžijem v Prahe.
Mám brata Juraja, ten má 26 rokov. Mama je riaditeľkou Centra voľného času v Bánovciach, otec pracuje ako robotník.
Čo ste vyštudovali?
V roku 2002 som absolvoval informatiku na Fakulte matematiky, fyziky ainformatiky Univerzity Komenského v Bratislave. Keď mám ale niekomujedným slovom povedať, aká je moja profesia, väčšinou odpoviem, že sommatematik.
Aké sú Vaše záujmy ?
Moje záujmyprešli rôznymi posunmi a premenami. To, čomu som sa venoval, som vždyrobil naplno, a tak je to aj v súčasnosti. Každú doterajšiu záľubu somvšak opustil. Vždy to prišlo prirodzene, skoro až samé od seba. Z danejoblasti alebo činnosti som si vždy akoby vzal to podstatné a potomprišiel čas, aby uvoľnila miesto niečomu novému (k niektorým činnostiamsa ale niekedy „rekreačne“ vraciam).
Mojou poslednou veľkouzáľubou bol stolný hokej. Dva krát som sa stal Majstrom SR, pravidelnesom hrával Slovenský aj Český pohár, jednu sezónu dokonca Európskuligu. Zaznamenal som niekoľko pekných (aj keď nie špičkových) výsledkovaj na medzinárodnej úrovni. Ako hráč som sa zúčastnil dvochMajstrovstiev sveta. S priateľmi som stál pri zrode Slovenskejasociácie stolného hokeja, bol som jej prvým prezidentom. V roku 2006som pomáhal na Slovensku organizovať Majstrovstvá Európy v tomtošporte. S aktívnou hráčskou aj funkcionárskou činnosťou som ale takmerpred dvoma rokmi skončil.
Momentálne sa venujem tradičnejlukostreľbe. Nie však súťažne, aj keď nevylučujem, že v budúcnostinejaké preteky vyskúšam. Nie je to záľuba v tradičnom slova zmysle,ktorej by človek venoval voľný čas preto, aby sa odreagoval odkaždodenného života. Lukostreľba je pre mňa v prvom rade prostriedkompoznania seba samého a následného seba premenenia. Pri tradičnejlukostreľbe človek nemá k dispozícii žiadne mieriace zariadenie. Musírozvinúť schopnosti, ktoré bežne nazývame šiestym zmyslom alebointuíciou a zostávajú u väčšiny ľudí len latentné a strieľať pomocounich. Človek sa nikdy nestane dobrým lukostrelcom, keď neprijme alebonevyvinie isté konkrétne morálne princípy (takýchto ľudí možnocharakterizovať tak, že majú chrbtovú kosť – držia slovo, sú priami vmyslení aj konaní). Platí však aj to, že tieto princípy vyvíja samotnálukostrelecká prax. Preto je po roku – dvoch pravidelného strieľaniačlovek iný, ako bol na začiatku. Niekto by mohol povedať, že cestalukostrelca je duchovnou cestou. Ja som radšej zvolil popis namiestotakéhoto označenia, aby som nebol nesprávne pochopený.
Okremlukostreľby veľa času venujem vzdelávaniu – čítam knihy, počúvam hudbu,venujem sa umeniu... Hľadám zmysel všetkých vecí. Svoj čas nerozdeľujemna pracovný a voľný. Je len dobre využitý a premárnený. Tohopremárneného je ale zatiaľ príliš veľa.
Ja som vždysníval, že by som niekedy žil vo veľkomeste a pracoval tam. Nikdy somvšak nenašiel odvahu to urobiť. Tak trochu závidím ľuďom, ktorí todokázali. Ako ste Vy dozreli k tomuto rozhodnutiu a ako sa Vám žije vPrahe?
Praha je úžasné mesto. Jedna dobrá priateľka razpovedala, že kto si čo v sebe nesie, v Prahe to môže slobodne rozvinúťa ja s tým súhlasím.
K rozhodnutiu odísť do Prahy ma tak trochupostrčila ruka osudu. Keď som končil vysokú školu, tak som nemal žiadnupredstavu, čo so sebou ďalej. Mnoho mojich spolužiakov v štúdiupokračovalo, no ja som akosi cítil, že to pre mňa nie je to pravé. Aletakisto som nevedel, čo iné by som mohol robiť. Popri štúdiu vBratislave som takmer tri roky pracoval ako programátor. Dôsledkomtohto pôsobenia však bolo presvedčenie, že túto prácu už ďalej robiťnechcem. V Prahe som bol pár krát počas štúdia a veľmi sa mi tampáčilo. Chcel som to tam skúsiť. Podal som si prihlášku na UniverzituKarlovu, znova na magisterské štúdium informatiky. Môj vtedajšídiplomový vedúci však len nechápavo krútil hlavou. Moje rozhodnutieštudovať to isté ako v Bratislave pokladal za márnenie časom. Zhodouokolností ho vtedy oslovila jedna bývalá študentka pôsobiaca v Prahe.Hľadala na jeden projekt mladého kolegu. Stretli sme sa a dohodli naspolupráci. O osude hovorím právom, pretože nebyť zhody všetkých týchtookolností, pred Prahou by som nakoniec asi zutekal. Iba môj prísľubdaný tejto mojej budúcej kolegyni spôsobil, že som sa tam vybral a doškoly nastúpil. Na škole som sa udržal rok, viac-menej kvôliubytovaniu. Potom som to nechal tak, bolo to aj na druhý krát dosťnáročné. Škola bola navyše od začiatku druhoradá. Už od príchodu doPrahy som sa venoval iným zmysluplným veciam.
A ako sa tu žije?Veľmi dobre. Do Prahy si chodím oddýchnuť po náročných cestách a pobytena Slovensku. Mám tu čas aj priestor potrebný na hlbšie premýšľanie.Centrum mesta je rušné, ale keď človek zájde na sídliská a do domovýchštvrtí, nájde tu pokoj. V podstate tu človek väčšinou žije ako v malommeste. Chodí nakupovať do jedného obchodu, zeleninu na jednu tržnicu,chodí do jednej reštaurácie. K tomu dostane tú veľkorysú vymoženosť,ktorú nazývame súkromím a ktorú mu ľudia v malomeste (kde každý každéhopozná, hodnotí a ohovára) neposkytnú. Výhodou je aj to, že ak človekpotrebuje neskôr nakúpiť alebo niečo vybaviť, má veľkú šancu. Okremtoho to mám 15 minút na Staromestské námestie, 20 na Karlov Most a kVltave, 25 na Pražský Hrad. O typy na inšpiratívne prechádzky naozajnie je núdza.
Čím sa živíte?
Ťažká otázka.Povedal by som, že pracujem ako nezávislý konzultant, keby toto slovonebolo príliš sprofanované a ľudia by ho nevnímali cez prsty. Popríchode do Prahy som sa začal podieľať na projektochreštrukturalizácie a oživenia rôznych inštitúcií. Robili sme aj návrhysoftvéru a tiež rôzne nezávislé analýzy. Pracoval som v oblastitelekomunikácií, prepravy tovaru, potravinárskeho priemyslu,stavebníctva, školstva, verejnej správy. V súčasnosti sa systematickyvenujem dvom špecifickým odborným oblastiam. Jedná sa o ochranuosobných údajov a správu dokumentácie. Vypracúvame bezpečnostnéprojekty, navrhujeme systémy na efektívnu prácu s dokumentmi, na správudokumentácie máme vlastný softvér. Nie som zamestnaný, fungujemviac-menej na voľnej nohe. Viac klientov máme paradoxne na Slovensku,takže veľa cestujem.
Tento spôsob práce ma obdaroval schopnosťoubez problémov sa ponoriť do akejkoľvek špeciálnej oblasti, pochopiť jua ďalej rozvíjať. Konkrétnym príkladom, na ktorom môžu čitatelia hlbšiepochopiť o čo ide, je mestská symbolika Bánoviec. Zdanlivo oblasť,ktorá nemá s mojim profesijným zameraním nič spoločné. Napriek tomu somsa odhodlal pohnúť s ňou a uviesť ju na pravú mieru. A verím, žeposkytnem presvedčivé podklady, aby sa s ňou v budúcnosti skutočnepohlo.
Ľudia dnes majú tendenciu špecializovať sa. Žiaľ, celámentálna klíma je takto nastavená a my na ňu len podvedome reagujeme.Kľúčové impulzy v špeciálnych odvetviach ľudského snaženia všakprinášajú nie tí, ktorí sa im venujú profesionálne, ale často ľudia ziných oblastí. Tí robia daný obor len ako hobby alebo do neho zabŕdnuokrajovo pri riešení úlohy zo svojej oblasti. To má hlbšiu príčinu.Myslenie ľudí, ktorí v nejakej oblasti pôsobia dlho, zlenivie. Začne sapohybovať v prešliapaných koľajach a stratí krídla. Ľudia prestanú byť„nad vecou“. Prestanú vidieť celok, pretože im k plneniu malýchšpeciálnych úloh stačí vidieť časť. A celok sa v dôsledku toho začnerozpadať. To je žiaľ smutná pravda, ktorú by si malo ľudstvo čo najskôruvedomiť a vysporiadať sa s ňou. Pretože z toho pramenia všetkyglobálne problémy, nad ktorými zatiaľ len bezradne krčíme plecami. Maliby sme prestať vychovávať špecialistov a začať vychovávať ľudíschopných pochopiť skutočnosť v súvislostiach a potom ju ozdravnepremieňať.
Kde v Prahe bývate? Máte svoj byt?
Konkrétne miesto by čitateľom veľa nepovedalo. Preto len prezradím, žeje to jedna z mestských častí, zhruba 15 minút metrom od centra. Je tonaše druhé bývanie, v týchto dňoch sa ale znova sťahujeme. Avšak len opár kilometrov.
Vlastný byt nemám, bývame s priateľkou v prenájme. Tento stav sa nezmení ani po našom sťahovaní.
Vašečlánky patria k tým najčítanejším na Populi Vox. Bijete do vecí oktorých ľudia hovoria, ale nechcú si páliť prsty. Očakávajú, že to budeza nich robiť niekto iný? Ako vnímate tento stav – že sa ľudia bojaopäť hovoriť? Myslíte, že je to strach, prečo mlčia, alebo ľahostajnosť?
Neviem, prečo je to tak. Bude to asi zo všetkého trochu. Ľudia sa boja,lebo nemajú k čomu vzhliadnuť. Živé príklady hodné nasledovania dnes vosvete nájdete len ťažko. To je jedna z omieľaných fráz súčasnosti. Žechýbajú pozitívne vzory. Ľudia vidia len to, že ak verejne vystúpia,tak proti nim budú konané represívne opatrenia. Nevidia však to, akúvnútornú neohrozenosť takýto človek získa a rozdá aj ostatným, keďspraví čo i len malý samostatný krok naznačeným smerom. Moje články ačiny, ktoré z nich vyplynú, chcú byť pozitívnym vzorom pre ostatných.
Ak prekonáme strach hovoriť, budeme sa musieť popasovať ešte s jednýmproblémom. Hovoriť pravdu nestačí. Za svoje slová treba niesť ajzodpovednosť. Nie je totiž ďaleko doba, kedy nebude ani tak dôležité čosa hovorí. Omnoho dôležitejšie začne byť to, kto hovorí. Bude totižtreba posudzovať, aký je ten človek charakterovo, aké má úmysly, prečohovorí to, čo hovorí. Prvým krokom k zodpovednosti je podpisovanie sapod osobné vyjadrenia. To zatiaľ v Bánovciach chýba.
No a čiľudia čakajú, že za nich vecami pohne niekto iný? Áno. Ale ak budú lenčakať, nedočkajú sa nikdy. Človek musí vždy začať sám od seba, spraviťsi poriadok vo svojom vnútri, hodnotách a prioritách. Potom sa muujasní aj to, že kroky k náprave musí urobiť on sám. Pokiaľ sa saminepostavíme za lepší svet, než v akom teraz žijeme, žiaden lepší svetsi nezaslúžime! To platí globálne pre ľudstvo, národ, mesto a aj prekaždého jednotlivca zvlášť.
V Bánovciach nad Bebravou aninežijete. Napriek tomu sa o dianie v meste zaujímate. Prečo? Čo Vásmotivuje hovoriť aj za iných a riadne nahlas nepríjemné veci?
Nie som odtrhnutý od diania v meste. V Bánovciach síce nežijem, nozatiaľ sa sem stále často vraciam, niekoľko krát v roku aj na niekoľkotýždňov. Navyše tu žije moja rodina a veľa mojich známych. Chcem ichinšpirovať k aktivite a vyzvať k spolupráci. Možno nie na fyzickej, aleurčite na duchovnej úrovni.
Hovoriť za iných som sa rozhodol,lebo teraz je to treba a ja mám tú schopnosť. Proste visí vo vzduchu,že ľudia sa musia postaviť za určité základné morálne princípy. Mnohísi mysleli, že ľudia schopní vystúpiť a za niečo hodnotné sa nesebeckypostaviť patria minulosti alebo žijú len v rozprávkach. Tak sa snažímukázať, že to nie je pravda. Verím, že tým môžem inšpirovať iných.Nemám žiaden zištný dôvod, prečo to robím.
Ako vníma Vašepísanie a ťahanie horúcich gaštanov z ohňa Vaša najbližšia rodina,ktorá tu v meste žije? Mama je napojená na rozpočet MsÚ, nemala zatiaľproblém?
Keď začiatkom októbra vyšli prvé kritickéčlánky, mame nebolo všetko jedno. Celé to bolo vlastne spôsobenénedopatrením. Ja som jej poslal články na jazykovú korektúru a poprosilsom ju, aby mi poslala kontakt na Bánovskú televíziu a Bánovské noviny.Ona mi ušetrila prácu a články tam rovno odoslala na zverejnenie zosvojej súkromnej e-mailovej adresy. Ľudia, ktorých sa kritika týkala,jej ju neprávom zosobnili. Vtedy to nebolo jednoduché obdobie. Ako saľudovo hovorí, bolo dosť dusno, vzťahy boli napäté. Mali sme vtedy smamou aj niekoľko nepríjemných rozhovorov. Ona ma od ďalších vyjadreníodhovárala. Ale situáciu sme si vyjasnili a oboch nás to veľmiposilnilo a posunulo ďalej.
Verím, že na Mestskom úrade siuvedomili, že prácu subjektov ako je Centrum voľného času, trebahodnotiť výlučne podľa dosahovaných výsledkov. Tu nie je priestor nademonštráciu moci, pokiaľ to nemá uškodiť mnohým ľuďom a najmä tým,ktorým je zariadenie primárne určené – deťom a mládeži. Preto by somsituáciu v tejto oblasti nedramatizoval.
Ako vidíteBánovce nad Bebravou pohľadom z Prahy? Takpovediac: ako vyzerámalomesto očami človeka z veľkomesta? Pýtam sa preto, lebo ja častochodím po Slovensku, sem tam sa mi podarí aj do sveta. A vždy, keď savrátim domov, veľmi intenzívne vnímam tie rozdiely. Sú dané nielenrozlohou mesta a výškou budov, ale aj, a to najmä, vzhľadom mesta,úrovňou jeho služieb, možnosťami kultúry a športu, existenciou niečohozaujímavého, kde sa ľudia stretávajú, diskutujú... skrátka podľa mňamajú mestá svoju atmosféru, ak chcete dušu, ako ľudia. Aká je podľa Vásduša nášho mesta?
Súhlasím. Aj ja dosť cestujem a všímamsi tieto veci. Človeka sa na každom mieste zmocňuje špecifická nálada,jeho myšlienky sa uberajú určitým smerom. V Čechách a najmä v Prahe samne osobne dýcha voľnejšie než doma na Slovensku. Akoby tu bol redšívzduch. Je to však skôr v mentálnej atmosfére, ktorá je uvoľnenejšia.My Slováci sme viac citovo založení, naši českí bratia viacmyšlienkovo. V jednom aj druhom je určitá krása ale aj jednostrannosť anaše spolužitie v jednom štáte malo asi hlbší zmysel, než dnes dokážemepochopiť. Naše city sú zatiaľ menej vyžité, zušľachtené, než českémyslenie.
Okrem duše však majú mestá aj ducha, aspoň niektoré.Ten pôsobí na toto miesto a jeho okolie morálne. Toto pôsobenie siahaešte hlbšie než do myslenia a cítenia. Pudí k určitým činom. Zdlhodobého hľadiska premieňa človeka až v jeho podstate. Kým vo väčšinemiest ducha takmer necítiť, ten pražský je veľmi silný. Pôsobí tutisícročná história, architektúra, prítomnosť mnohých duchom významnýchosobností minulosti, samotná zem aj rieka. Viacero významnýchmysliteľov označilo toto mesto za duchovné centrum Európy. Komenskýnapríklad vravel, že Nemecko je srdcom Európy, Čechy sú srdcom Nemeckaa Praha je srdcom Čiech.
Rozdiel veľkomesta a malomesta som užnačrtol v jednej z úvodných odpovedí. Je najbadateľnejší najmä vmedziľudských vzťahoch. V prospech veľkomesta hovorí uvoľnenejšia, vprospech malomesta priateľskejšia atmosféra. Pretože to, že sa ľudiapoznajú zdravia a stretávajú, nemusí byť na škodu. Toto mi v Praheniekedy chýba. Podstatný rozdiel je v prístupe k verejným veciam. Ľudiasa tu oveľa živšie zaujímajú o dianie vo svojom okolí. Dokážu saefektívne zorganizovať, ak potrebujú riešiť nejaký problém. Aj v„malom“ svete sú rozdiely. Keď vidíte na ulici ležať človeka,neprekročíte ho s odporom ako opilca, ale sa zaujímate prečo tam leží.Nie z povinnosti, ale viete, že mohol spadnúť, dostať nevoľnosť a môžemu ísť o život. Ľudia sú bdelejší a uvedomelejší. Keď mám porovnaťnapr. Prahu a Bratislavu, tak aj tu je diametrálny rozdiel. Zatiaľ čo vPrahe sa teraz živo diskutuje o novej budove Národnej knižnice (víťaznýnávrh je dosť kontroverzný), v Bratislave by táto budova už dávnostála, bez ohľadu na názory verejnosti. Aspoň taký mám zo súčasnejmestskej výstavby v našom hlavnom meste dojem. Rúca a stavia sa tamnaozaj bezohľadne a hlas verejnosti nemá veľkú váhu. Každému čitateľovirozhodne doporučujem týždňový „študijný pobyt“ v Prahe a Bratislave,zameraný na spoznávanie rozdielov. A po návrate porovnanie s Bánovcami.Takáto investícia by sa rozhodne vyplatila viac, než týždňovéničnerobenie niekde pri mori. Odhalilo a odstránilo by sa tým veľaneduhov.
Duša Bánoviec je pre mňa zatiaľ málo zreteľná. Aj keďpri práci na mestskej symbolike som sa jej snáď trochu priblížil.Bánovce sú pre mňa zaujímavým mestom z viacerých dôvodov. Bola tupostavená prvá Štúrova socha na Slovensku, slovenčina sa používala pripísaní mestskej kroniky aj v období maďarizácie. Bude v tom niečo veľmihodnotné, zatiaľ však presne neviem čo. Vkladám však do mesta a ľudí vňom žijúcich veľkú nádej.
Plánujete sa vrátiť domov a žiť tu? V každom prípade – prečo?
Zatiaľ viem určite len jednu vec. V budúcnosti chcem žiť tam, kde budempotrebný. Určite tam budú ľudia, s ktorými bude stáť za tospolupracovať a spoločne budeme vytvárať niečo hodnotné. Lebo človekosamote veľa nedokáže. Pravdepodobne to bude na Slovensku. Ak sa vBánovciach nájdu spolupracovníci hodní tohto označenia, nevylučujem akosvoje pôsobisko ani moje rodné mesto.
Ako by stecharakterizovali reakcie Mestského úradu na Vaše podnety? Je to hra namŕtveho chrobáka? Dostali ste formálne, alebo žiadne odpovede?
Mám zatiaľ dve oficiálne reakcie. Odpoveď na moje prvé vystúpenie (zoktóbra roku 2007) je publikovaná aj na Populi Vox. Odpoveď na otvorenýlist primátorovi som dostal poštou len pred niekoľkými dňami a ešte somju nespracoval. Vzhľadom k charakteru listu považujem za správneodpoveď publikovať. Po naskenovaní ju teda pripojím k už zverejnenémulistu.
K prvej reakcii som sa podrobne vyjadril a toto vyjadrenieje tiež publikované na Populi Vox. Druhá reakcia bola veľmi krátka,mala skôr formálny ako vecný charakter. Prišla pomerne neskoro, takmerpo mesiaci od napísania môjho listu a až po mojej návšteve v BTV.Trochu ma zarazilo, že na list neodpovedal primátor, ale p. Kobza,navyše nie ako prednosta MsÚ, ale ako predseda redakčnej radyBánovských novín. Možno je to štandardný postup, no nepovažujem ho zaľudsky korektný. Keby mňa niekto oslovil a vyzval k reakcii, tak by sommu osobne odpovedal, bez ohľadu na moje postavenie. V uvedenej formereakcie je navyše viacero pochybení. Nechcem sa tu o tom alerozpisovať, lebo to je na samostatný článok. Ak vznikne, určite ho naPopuli Vox zverejním.
Možno by čitateľov zaujímalo, akésú Vaše návrhy riešenia problémov o ktorých píšete? Čo by ľudia maliurobiť, aby sa veci zmenili k lepšiemu?
V mojich článkochsom sa vždy snažil k danej téme načrtnúť aj konkrétne riešenia. Voblasti mestskej symboliky robím vlastný výskum. Pri kritike akadémie kvýročiu prvej písomnej zmienky boli tiež konkrétne návrhy naskvalitnenie obdobných podujatí. Rovnako tak pri kritike obmedzovaniaslobody slova v mestských médiách. Tieto podnety môže vždy niektorozpracovať a zabezpečiť ich uvedenie do života.
Okrem toho chcemvšeobecne ľudí nabádať k záujmu o to, čo sa okolo nich deje. A tiež oto, čo sa deje v nich samotných. Nestačí len bezmocne hľadieť ananajvýš v krčme alebo v internetových fórach nadávať. To naše životy klepšiemu nezmení.
Ja som prvý, kto vystupuje otvorene a niektoréproblémy pomenúva. Ale nechcem a nesmiem zostať jediný. Keby som sa malvenovať len tým problémom, ktoré vidím v Bánovciach, rýchlo by sompadol vyčerpaním. A problematika mesta zďaleka netvorí celý okruhproblémov, s ktorými chcem v živote pohnúť. Musíme smerovať kobčianskej spoločnosti, kde nie malá menšina jednookých bude viesťslepé stádo do záhuby, ale každý jednotlivec prevezme zodpovednosť zasvoj vlastný život. To bude mať za následok aktivitu neslýchanýchrozmerov a ohromný rozkvet. Nečakajme však, že príde nejaký systémzhora, ktorý nás to naučí robiť. Tu pomôže len aktivita vychádzajúca zľudského vnútra, ktorá potom pretransformuje spoločnosť.
Keď mámdať konkrétny návod, ako s vecami pohnúť, tak skúsim tento. V prvomrade si musíme uvedomiť, že ani naše životy (nikoho z nás), ani svet vktorom žijeme, nie je v poriadku. Rebríček hodnôt je prevrátený apostavený na hlavu, vzťahy sú zakalené sebectvom a zištnosťou. A mynamiesto toho, aby sme to priznali, sa len navzájom chlácholíme, ako sidobre žijeme. Keď toto prehryzneme, treba za vážne zamyslieť nad tým,akú podobu má mať svet, ktorý chceme budovať. Takáto vízia dnes chýba.Všetky predstavy o budúcnosti sú orientované na hmotný blahobyt.Slovenský človek však cíti, že aj keby mal všetko zlato sveta, niečopodstatné mu bude chýbať. Túto víziu budúcnosti musíme tvoriť všetci.Musí zasiahnuť do každej domácnosti, do každého srdca. Opäť sa nemožnospoliehať na to, že ju pre nás niekto pripraví. To by sme sa znovaprepočítali. Popri tom sa musíme neustále rozvíjať. Človek sa učí celýživot. Vychodiť školu a myslieť, že vzdelávať sa už netreba, to jenajistejšia cesta do záhuby. Čítajme rozprávky a nezabúdajme celý životsnívať. Okrem toho sa môžeme skúsiť venovať nejakému umeniu – maľovať,spievať alebo hrať na hudobný nástroj. To môže veľmi zušľachtiť ľudskúdušu. Ak čo i len začneme kráčať po tejto ceste, to podstatné sa hneďzačne vyjasňovať a sami uvidíme, ako ďalej.
Boli ste na 1. mája v Bánovciach? Ak áno, ako hodnotíte oslavy uvedeného sviatku v mestskom parku?
V Bánovciach som vtedy nebol. Videl som len reportáž v Bánovskom týždenníku a čítal článok v novinách.
Problémom súčasných Bánoviec je všemožná snaha o vzkrieseniepredrevolučného socialisticko-komunistického ducha. Bude to dvadsaťrokov, čo sme sa s komunizmom „vysporiadali“, ale na celom Slovenskupriam hmatateľne cítiť nostalgiu za starými časmi. V istom zmyslehodnotnejšími, než sú tie naše. Najmä v tom, že neboli poznačenékonzumom a komerciou. Ľudia žili akosi hlbšie, pomalšie, hodnotnejšie.Táto nostalgia je však len podvedomá. Nikto presne nevie, čo bolo vtedyto hodnotné, k čomu má zmysel sa vracať. Potom sa, žiaľ, reminiscencieminulosti objavujú aj so všetkými nešvármi, ktoré vtedy vládli. Celé jeto ako jedna nevkusná karikatúra a čím skôr to odznie, tým lepšie prenás všetkých. Našou úlohou je pochopiť, čo dobré z tých čias v našichdušiach by sme mali obnoviť. Nielen bezducho kopírovať vonkajšierituály. Skúsme sa dnes napríklad vrátiť k pesničkám Karla Kryla.Myslím, že by nám pomohli mnohé odhaliť.
Zaujíma Váspolitika? Ak áno k akému politickému subjektu inklinujete? A aknechcete prezradiť, povedzte aspoň či doľava, alebo doprava?
Zaujíma ma život ľudí a jeho kvalita. A politika potom ako oblasť,ktorá ju ovplyvňuje. Nie je v centre môjho záujmu, ale ani naperiférii.
A ktorý politický subjekt alebo orientáciu preferujem?Nuž, nie je to pravica, ani ľavica. Každý z týchto smerov jejednostranný a v niečom sebecký. Treba hľadať syntézu dobrých ideí,ktoré jednotlivé politické smery prezentujú. Riešenie nie je vovyhraňovaní, ale v spolupráci. Často sa nazýva zlatá stredná cesta. Akniekomu nie je jasné, čo tým myslím, tak tento článok nečíta pozorne.
A ešte nejaký odkaz domov...
Chcem poprosiť všetkých, čitateľov aj tých, ktorých sa dotýka mojakritika, o pochopenie jednej veci. Veľmi mi to leží na srdci, tak Vásprosím: ak ničomu inému, tak aspoň tomuto sa zo všetkých síl pokústeporozumieť. Nikdy nekritizujem ľudí v ich ľudskom jadre. Ak aj máčlovek chyby, vždy ich z môjho pohľadu môže napraviť a zlo, ktorénapáchal, odčiniť. Kritizujem princípy, ktorým slúžime, pokiaľ sú vrozpore s mojim svedomím a činy, ktoré touto službou konáme. Pokiaľ sačlovek prizná a oľutuje svoje konanie, vždy som pripravený sa mu úctivoukloniť a v jeho úsilí o nápravu ho podporiť. Pokiaľ ma ktokoľvekpresvedčí, že sa vo svojej kritike mýlim, pokorne sa ospravedlním.Viem, že nie je jednoduché zastávať verejné funkcie. Pri ich výkonečíha na človeka mnoho nástrah, ktoré môžu slabý charakter úplnepokriviť. A kto z nás má právo povedať, že on nemá nejakú slabosť? Akkritizujem verejného činiteľa, tak si nemusím hneď myslieť, že iný najeho mieste by bol vhodnejší. Je to výzva pre neho, aby sa pozrel dozrkadla, nič viac. Prosím, odložte svoju pýchu a aspoň sa do tohozrkadla pozrite. Nechcem nikomu škodiť, ale pomáhať. Aj keď nás tovšetkých bolí.
Všetko ostatné, čo som mal na srdci, som vyjadriluž v odpovediach na predchádzajúce otázky. Dám ešte na záver čitateľomjeden námet na premýšľanie. Súvisí s témami, ktorým som sa doterazvenoval. Myslím si, že ľudia, ktorí majú v rukách verejnú moc, bynemali byť vôbec platení z verejných peňazí. Svoju prácu by mali robiťako obeť – službu verejnosti. Inak sa na tieto miesta nikdy nedostanúosoby s čistými úmyslami. Vždy tam bude zištnosť a prospechárstvo.Verejní predstavitelia by mali byť odkázaní len na dary občanov. A tieby dostali len vtedy, ak by ich služba spĺňala očakávané parametre.Skúsme premyslieť, ako by sme sa museli zmeniť my – občania – aby sapredchádzajúci text mohol uplatniť v spoločenskej praxi. Vždy by smetotiž mali začať od seba, keď chceme hodnotiť iných.
Ďakujem zazáujem o veci, ktoré zaujímajú mňa a ktoré pokladám za dôležité.Všetkým, ktorí nájdu odvahu realizovať aspoň časť mojich podnetov vosvojom osobnom živote, úprimne držím palce.
Ďakujem za rozhovor !
