Ani neviem, čo ma tam tak veľmi lákalo, snáď túžba nájsť v dlažbových kockách Červeného námestia odpoveď na otázku, prečo to všetko? Túžba pochopiť inšpiráciu režimu, ktorý mučil myslenie našej krajiny po štyri desaťročia a napáchal toľko zla. Hneď ako sa naskytla príležitosť Moskvu navštíviť, využil som ju. Pokúsim sa vám priblížiť moje pocity z mesta a krajiny samotnej.
Moja návšteva netrvala dlho, v Rusku som pobudol štyri dni, celý jeden z nich som navyše venoval účasti na turnaji v stolnom hokeji. Navštívil som miesta všeobecne známe, na tie zapadlejšie mi veľa času nezostalo. Doterajšia skúsenosť mi vraví, že štyri dni stačia na to, aby ste pocítili ducha miesta, na ktorom sa nachádzate a zistili, či vám stojí za to sa na toto miesto ešte niekedy vrátiť.
Do Moskvy som sa vybral s mojim dobrým kamarátom a naša prvá cesta smerovala práve na Červené námestie. Vystúpili sme z metra (vlaky sú, mimochodom identické so starými súpravami, ktoré ešte možno vidieť aj v Prahe, len sú dlhšie a chodia častejšie) na "Námestí revolúcie" a po chvíli blúdenia sme boli na mieste. Naše prvé kroky viedli k chrámu Vasilija Blaženého na jeho dolnom konci. Nemal som žiadnu predstavu, ako to v stavbe s mnohými cukrovými vežičkami môže vyzerať, no realita ma celkom prekvapila. V komplexe nebola miestnosť (snáď okrem centrálnej) väčšia ako 5x5 metrov. Všetky "izbietky" boli malými kaplnkami s freskami na stenách, v niektorých bol drevený oltár tvorený niekoľkými drevenými ikonami. V štyroch rohoch chrámu operovali predajcovia suvenírov. Stavba je nevykurovaná, a tak mali všetci baranice, hrubé kožuchy a rukavice. A všetci bolo rovnako nevrlí. Strážca centrálnej miestnosti dokonca sedel na elektrickom ohrievači, zabalený v niekoľkých dekách. Ani to mu však nebránilo v hlasnom napomínaní neukáznených návštevníkov, ktorí nevedeli, kde je sever. Jednoducho im uniklo, ktorým smerom expozícia pokračuje a kadiaľ naopak ísť nemajú. Nezablúdiť v spleti chodieb stretávajúcich sa v centrálnej miestnosti však vôbec nebolo jednoduché. A moje pocity z návštevy? Nič špeciálne som nepociťoval. Miesto na mňa pôsobilo iba svojim fyzickým chladom a vlhkosťou.
Hneď, ako sme vyšli von, spravili sme pár fotiek a vybrali sa krížom na opačný koniec námestia. Celé je pešou zónou, preto nás zaujali čiary namaľované na zemi (nemohli mať nič spoločné s dopravou). Biele rovnobežné čiary, vedúce popri betónovej tribúne, ktorá celé námestie lemuje pozdĺž kremeľského múru. Chvíľu sme museli rozmýšľať, k čomu asi slúžia. Potom sa mi zo spomienok vynorili sovietske vojenské prehliadky a bolo po záhade. Rusi si podobné akty dokazovania moci asi stále neodpustia a účastníci pochodov musia predsa vedieť, kadiaľ vedie tá správna cesta. Zastavili sme sa pred nízkou mramorovou budovou, známou z detských čias. Mauzóleum V.I.Lenina. V ten deň bolo zatvorené, no v turistických sprievodcoch písali, že Leninovu múmiu možno v tejto budove stále navštíviť. Žiaľ, kvôli reťaziam a vojakom, ktorí miesto strážili, sme sa nedostali ani k hrobom sovietskych štátnikov lemujúcim kremeľský múr za mauzóleom. Ono tých vojakov bolo všade podozrivo veľa. Neviem, či je tomu tak vždy, alebo to možno pripísať na vrub živému strachu z čečenských radikálov. Miesto pred mauzóleom na mňa, na rozdiel od chrámu pôsobilo veľmi intenzívne. Dýchalo časmi svojej najväčšej slávy, ťažko popísať pocity, ktoré som prežíval. Chrám ideológie, ktorým Leninov hrob a hroby jeho nasledovníkov boli, vyžarujú stále čosi tajomné, leží na nich tieň vlastnej minulosti. Rovnako tak hrob neznámeho vojaka s čestnou strážou a horiacim večným ohňom, ktorý sa nachádza len niekoľko minút chôdze na odľahlej strane Kremľa. Ten pocit vo mne umocňoval intuíciu, že sa Rusi stále vnútorne nevyrovnali so svojou minulosťou. Je cítiť, že za ňou viacerí trúchlia. Visí to vo vzduchu a na každom kroku vám to pripomínajú relikty komunizmu. Nezmenené názvy ulíc, stanice metra s Leninovymi sochami, ktoré zdobia čerstvé kvety. A ľudia, ktorí doteraz nepochopili, že sa musia prebrať a začať uvažovať úplne inak, než boli zvyknutí.
Ľudia. Venujem im posledný odstavec môjho článku. Prestaňme už v našej krajine nariekať a buďme radi, že nás nečaká taká dlhá a kľukatá cesta k svetlejšej budúcnosti, ako práve Rusov. Ako som už písal, oni sa so svojou minulosťou stále nevysporiadali. Jednou z hmatateľných indícií tohto faktu je prezamestnanosť. Ešte stále tu nájdete napr. sprievodcov v autobusoch MHD, ktorí predávajú lístky (rozumej: posádka autobusu = vodič + sprievodca). Ešte nezmyselnejšou profesiou boli strážcovia eskalátorov v metre. Celý deň sedeli pod schodami v búdke asi 1x1 meter a sledovali prevádzku, alebo čítali noviny. Ich povinnosťou bolo zastaviť schody v prípade hrozby úrazu. Koľko krát za deň k tomu asi tak došlo? Ešte markantnejším znakom starého myslenia je absencia znalosti cudzích jazykov aj u mladých ľudí. Oni nielenže jazyk nevedia, ale necítia ani potrebu sa ho naučiť. Veď kedysi predsa všetci rozprávali po rusky, tak prečo by to teraz malo byť inak? Vo väčšine prípadov (aj v hoteli a na letisku) som musel oprašovať svoju základnú znalosť ruštiny a keď ani to nestačilo, skúsiť gestikulovať rukami, nohami. Čo ma však rozosmutnilo najviac, bola neochota a nezáujem. Od colníkov na letisku, cez predavačov až po slečny na recepcii v hoteli. Našlo sa však aj pár veľmi ochotných jednotlivcov, ktorí nám pomohli, keď sme nevedeli, kam z konopy.
A čo dodať na záver? Za tie štyri dni som prišiel na to, že sa do Ruska niekedy rád vrátim. Tentoraz by som však chcel ísť hlbšie. Rád by som spoznal mentalitu jednotlivcov, ich názory, nálady, trápenia a radosti. Je vo hviezdach, či sa k tomu niekedy v budúcnosti dostanem. Ale vám návštevu Moskvy určite odporúčam.
