Na Slovensku sa jej zatiaľ nevenuje toľko pozornosti, koľko si zasluhuje. Najmä zo strany jednotlivcov, ktorých osobné údaje sú spracovávané. Všeobecné povedomie o problematike je pomerne nízke. A osoby, ktoré osobné údaje spracúvajú? Tie chápu oblasť ochrany osobných údajov ako nutné zlo, ktorému sa podriaďujú len neradi. Jednou z hlavných príčin tohto stavu je fakt, že ľuďom uniká zmysel, podstata problematiky. Rozhodol som sa preto publikovať sériu článkov, ktoré oblasť posunú bližšie k čitateľovi. Vysvetlia princípy, ozrejmia práva a povinnosti. Budem sa snažiť vyložiť pojmy a situácie z oblasti ochrany osobných údajov, s ktorými som sa pri práci stretol. Mojim cieľom je otvoriť diskusiu o existujúcich problémoch a spolu s jej účastníkmi nájsť ich uspokojivé riešenie.
V tomto článku sa pokúsim vysvetliť zmysel ochrany osobných údajov. Zmysel nemožno pochopiť iba na základe znalosti textu Zákona o ochrane osobných údajov (v SR ide o zákon 428/2002 Zb., v platnom znení). Tento text stojí totiž až niekde na konci cesty, pričom cesta samotná sa nám v jeho strohosti stráca. Žiaľ, tvorcovia našich právnych predpisov zabúdajú ľuďom vysvetliť, prečo ich diela vznikajú. Možno preto, že nad tým sami často nerozmýšľajú (napr. v práve EÚ tvorí odpoveď na otázku prečo? podstatnú časť každého dokumentu). Dôsledok týchto faktov je ten, že ľudí daná problematika nezaujíma, chápu ju ako vykonštruovanú. Osoby spracovávajúce osobné údaje sa Zákonu podriaďujú iba vďaka vysokým sankciám, ktoré za jeho porušenie hrozia. Nepociťujú žiadne morálne záväzky voči tým, ktorých údaje spracúvajú.
Inšpirácia pre vznik ochrany osobných údajov vzišla z existencie nebezpečenstva ich zneužitia. Hrozba zneužitia osobných údajov sa desivo naplnila v období 2. svetovej vojny a vyvrcholila holokaustom. Osobné údaje boli zneužívané aj počas totalitných režimov nedávnej minulosti. Boli by sme však veľmi naivní, keby sme si mysleli, že v demokratických zriadeniach k ich zneužitiu nedochádza, aj keď dôvody sa zmenili. Preto vznikajú právne predpisy upravujúce oblasť ochrany osobných údajov.
Ako však má taká právna úprava vyzerať? Právo jednotlivca na súkromie má totiž medzi základnými ľudskými právami a slobodami aj svoju protiváhu. Je ňou sloboda prejavu a právo na informácie ("Právo na voľný tok informácií medzi ľuďmi"). Zmyslom ochrany osobných údajov nie je brániť používaniu osobných údajov iných ľudí. Zmyslom ochrany osobných údajov je zabrániť ich zneužitiu a zároveň umožniť sprístupnenie osobných údajov k legálnym účelom. Táto myšlienka bola po prvýkrát písomne deklarovaná v roku 1981 Radou Európy v "Dohovore o ochrane jednotlivca pri automatizovanom spracovaní osobných údajov". Základným dokumentom Európskej únie v oblasti ochrany osobných údajov je "Smernica 95/46/EC o ochrane jednotlivcov pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov".
Na záver pripojím jeden citát, ktorý všeobecne hovorí o istom vývojovom stupni krajín, ktoré sa problematikou ochrany osobných údajov zaoberajú: "Iba v spoločnosti, ktorá nemusí ako pálčivý problém riešiť fyzické prežitie svojich členov, je priestor zaoberať sa takými detailami, akými sú vyvažovanie rôznych ľudských práv a vzťahu jednotlivca a súkromnoprávnych, resp. verejnoprávnych spoločenských štruktúr" (Matoušová, Hejlík: Osobní údaje a jejich ochrana). Slovensko na tom určite nie je tak zle, aby muselo riešiť fyzické prežitie svojich občanov. Nie, ochranu osobných údajov netreba precenovať. Treba sa jej však venovať s patričnou vážnosťou, s úctou k človeku, kvôli ktorému vznikla.
Ak si niekto stále myslí, že ochrana osobných údajov je vykonštruovaná, pokúsim sa ho v niektorom z nasledujúcich článkov na praktickom príklade presvedčiť o opaku.
