Patriotizmus, alebo ak chcete: vlastenectvo, nie je podľa mňa nič iné, ako pozitívny vzťah k miestu, do ktorého patríme. Asi nikdy nepochopím, prečo ľudia žijú v meste, na ktoré nadávajú. Sú takí, čo tvrdia, že nemajú inú možnosť, že tam musia žiť, lebo tam majú prácu, deti im tam chodia do školy, majú blízko rodičov a predovšetkým, ... kam by tak išli, veď celé Slovensko je otrasné. To ich tu drží?
Slovenský folklór
Nadávanie, frflanie a sťažovanie sa je vraj už taký slovenský folklór. Smiešne je, že nadávajú ... trúfam si povedať ... len tí, ktorí nikdy nič neurobili preto, aby sa niečo zmenilo. Poniektorí nechodia ani voliť. Vždy si tak vravím: "Veď nemusím všetkému rozumieť".
Ako to zlepšiť?
Dlhé roky nad tým rozmýšľam. Zakaždým skončím stále pri jedinom riešení. Podľa mňa je všetko o výchove, o vzdelaní a o ľuďoch. Aby sme však vyšli zo začarovaného kruhu, je potrebné chcieť. Nič viac, len chcieť.
Zaumienila som si, že aj ja prispejem k tomu, aby ľudia mali radi mesto, kde žijú. Zámerne píšem, "mesto, kde žijú" a nie "mesto, kde sa narodili". Totiž, láska sa množí v každej podobe.
Tak ako matkino srdce sa pri každom dieťati zväčšuje a jej láska sa násobí, tak aj pri sťahovaní sa z jedného mesta do druhého sa môže stať, že stále máme radi mesto, ktoré opúšťame a zároveň môžeme mať radi aj mesto, do ktorého sme sa práve nasťahovali. Je to vec postoja, vec chcenia.
Povedala som si, že urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som vzbudila patriotizmus k mestu, kde ľudia žijú. Vzhľadom na to, že sa najlepšie cítim ako sprievodkyňa dejinami a ako blogerka urobím tak prostredníctvom spoznávania histórie.
Samozrejme, nie pre tých, ktorí chcú nadávať, ale pre tých, ktorí chcú. Pre tých, ktorí chcú spoznávať dejiny mesta, v ktorom žijú. Pre tých, ktorí chcú byť patrioti.
PS: Nabudúce napíšem o tom, prečo je dobré byť patriotom k mestu, kde žijeme a nie iba obyčajným obyvateľom.
