Najcennejšie priateľstvo

Bolo vtedy 17.marca, keď sa prisťahovala s rodičmi. Presťahovali sa na Slovensko, lebo to bola rodná krajina jej matky, Trinásťročné dievča, celkom normálne, až na jednu výnimku. Bola černoška.  Ráno sa jej nechcelo vstávať, lebo vedela čo ju čaká. Prvý deň v novej škole. Ten posledný deň, po ktorom túžila. Rodičia si všimli strach v jej očiach, no nedali nič najavo. Nechceli situáciu ešte viac zhoršiť. Keď ju otec vysadil pred školou, dal jej letmý bozk na čelo a rozlúčili sa. Vystúpila z auta, ale nemala ani najmenšiu chuť vstúpiť do tej žltej budovy, ktorá síce vyzerala prívetivo, no ju nelákala. Musela však. Keď vošla do triedy triasli sa jej nohy. Pani učiteľka ju predstavila: „Toto bude vaša nová spolužiačka Janette, dúfam, že medzi vás zapadne.” V hlase mala prísnosť, ale aj porozumenie. Janette sa pobrala k jedinému voľnému miestu. V lavici už sedelo dievča. Keď si sadla, predstavila sa jej. Volala sa Laura. Janette už v tej chvíli vedela, že z nich budú priateľky. Cez prestávku jej Laura ukázala školu. Páčilo sa jej tu, no vadilo jej, že sa na ňu každý pozerá a smeje sa. Nebola to kvôli tomu, že by bola nová, ale kvôli tomu, že bola černoška. Neuvedomila si, že to môže byť až také zlé. No bola tu jedna osoba, ktorá sa jej nesmiala. Laura. Prešiel nejaký čas a stali sa z nich najlepšie priateľky. Tvorili nerozlučnú dvojicu. Všade chodili spolu a prezrádzali si svoje tajomstvá. Aj ich rodičia sa už dobre poznali.   Až o dva roky si Janette uvedomila, že má síce iba jednu priateľku, ale bolo to tak lepšie, pretože ona jediná ju dokázala pochopiť a tešiť sa s ňou. Nestála o desať falošných priateľstiev, ale radšej o jedno, ktoré bolo pravé a úprimné.