Nedávno mi práve on zavolal, že sa mu podarilo zohnať nejakú brigádu a či by som nechcel robiť s ním. Okamžite som povedal „áno", aj keď som ešte ani nevedel o čo ide. Veď už dobré 3-4 mesiace si niečo hľadám, no teraz sú brigádnici „veľmi žiadaným" artiklom. Tak som z neho začal ťahať info, o čo ide. Vysvitlo, že nebude to nič zložité, nič namáhavé. Mali sme roznášať obálky po jednotlivých uliciach s platobným výmerom za odpad určené do vlastných rúk.
Dohodli sme sa teda, že sa stále stretneme uňho doma, rozdelíme si ich a vyrazíme do ulíc. Roznášali sme vždy v čase od 17:00 do 21:00. Tento čas sme si vybrali preto, aby sme doma zastihli čo najviac ľudí. Aj napriek tomuto neskoršiemu času, však veľa ľudí, ktorých sme navštívilo do 19-ej hodiny, nebolo doma. Z tohto dôvodu sme nechávali v schránkach oznámenie, že sme sa na danej adrese pokúšali obálku doručiť, no nikoho sme nezastihli. Zároveň oznámenie obsahovalo moje telefónne číslo, ale aj dátum a čas, kedy sa najbližšie „zastavíme" a pokúsime výmer opäť doručiť. Náhradný termín sme väčšinou dávali o 2 dni v čase medzi tou 17. - 21. hodinou.
Od tej doby som už nemal pokoj. Telefón zvonil aj 30-krát do dňa! Je pravda, že som na prvých oznámeniach nepísal, čo sme sa pokúšali doručiť. V nádeji, že sa telefonáty zredukujú, som to na ďalšie už radšej napísal, no márne. Telefón zvonil a zvonil. Ľudia sa pýtali čo je to za oznámenie, prečo som to nemohol nechať v schránke, prečo sa zase zastavím až vtedy, prečo je tam taký veľký časový interval, prečo to roznášame, keď doteraz to išlo „cez" poštu, prečo... A tak som 30-krát dookola opakoval to isté: „...roznášali sme platobné výmer za odpad, ale sme Vás nezastihli doma...", „áno, zastavím sa v daný deň, niekedy v danom čase...", „...tak, ak v tom čase opäť nebudete doma, nechám druhé oznámenie a vyzdvihnete si to na Magistráte..." Samozrejme, nesmiem zabudnúť ani na tých, ktorí kritizovali Magistrát, že sa takto snaží šetriť, no ak by to rozposielali poštou, ako doteraz, kritizovali by, prečo Magistrát nešetrí...
Niektoré hovory ale boli fakt „super". Tak napríklad jeden chcel prísť ráno ku mne domov (čo je asi 35km od Košíc), lebo nechcel, aby som ho predvečerom doma otravoval. Tlak sa mi ale dvíhal aj pri iných. Ak Vám zavolá 65 ročná babka s „príjemným" hlasom a začne Vám vravieť, ako ste maximálne drzý, lebo ona bola celý čas doma aj so svojou 86 ročnou matkou a Vy ste jej nechali len oznámenku (aj keď som behal od dverí k dverám, zvonil a klopal - konkrétne tá „zlatá" pani myslím, že práve vysávala, preto ma nepočula klopať), no aj po predložení všetkých vašich argumentov pokračuje vo svojom výleve zlosti, tak človekom to zamáva. Cítil som ako vo mne stúpa adrenalín, no potom som si uvedomil, že nemá zmysel sa zlostiť a tak som jej s úsmevom na perách povedal, že nebudúce budem búchať silnejšie. Aspoň trošku ju to ukľudnilo. Ďalšia mi volala, či sa môžem zastaviť okolo ôsmej. Nestíhal som to, došiel som o pol deviatej. S tvárou, akoby som jej zjedol večeru, mi oznámila, že o pol deviatej nič podpisovať nebude. Vybabrala len sama so sebou, lebo tak si ho musí vyzdvihnúť na Magistráte. A pritom ho už mala takmer doma :).
Niektorí ma zase vykričali, prečo chodíme tak skoro, o piatej, iným sa zase nepáčilo, prečo som u nich zvonil o pol deviatej. Ak som sa ich ale spýtal, či by boli o šiestej doma, odvetili, že nie. Všetkým sa zjavne vyhovieť nedá. A aj keby ste sa snažili akokoľvek, vždy sa nájde zopár jedincov, ktorí s vašou prácou a postupom nebudú spokojní a všetko ohundrú a skritizujú.
Až po týchto rozhovoroch a stretnutiach som pochopil, prečo „len" zdvíhať telefóny a rozprávať s ľuďmi je také ťažké. Pravda, nie fyzicky, ale psychicky. Došiel som k záveru, že ak som si istý, že mám pravdu, stačí len nahodiť úsmev a s pokojom Angličana pokračovať vo vysvetľovaní. Vy si udržíte pokoj a toho na druhej strane pôjde roztrhnúť od zlosti :). Každopádne to stálo zato, keďže som „odpracoval" cca 21 hodín a zarobil celkom slušný obnos. Nebol by som proti, ak by takýchto prácičiek bolo viac a častejšie.
