Mám takú jednu úchylku. Teda, keď nad tým tak premýšľam, mám ich asi viac. Napríklad, že neprepínam program počas reklamy, pretože reklamy pozerám rada (hlavne tie vydarené, s dobrým nápadom), že mám rada vôňu leteckého benzínu (pretože sa mi spája s lietaním a to ja milujem) a že keď jem vajíčko natvrdo, musím mať k jedlu aj kakao alebo kávu, lebo mi to k tomu jednoducho pasuje. No a ešte som si celkom obľúbila nákupy v potravinách v OD Tesco v centre Bratislavy.
Najlepšie to je po skončení pracovného dňa, večer okolo šiestej, vtedy je tam zaručene „vypredané do posledného miesta“. Na vozík ani košík nečakám, pretože väčšinou potrebujem nakúpiť iba zopár vecí, ktoré zanesiem v rukách. Aj keď už sa mi stalo, že som tých „pár vecí“ nabrala viac a keď som v rade pred pokladňou už dostávala kŕče do oboch rúk, poprosila som mladíka pred sebou, či by som si na chvíľu nemohla položiť veci k nemu do vozíka. Vyvalil na mňa oči, ale trochu miesta požičal.
Tak som nedávno stála v dlhom rade pri pokladniach a sledovala „spolunakupujúcich“. To je vlastne to, kvôli čomu tam rada nakupujem a nefrflem, keď musím dlho stáť v rade. Práve naopak. Okolo mňa je toľko zaujímavých scénok, že sa nikdy nenudím. Ujko, ktorý si už štvrtýkrát išiel zobrať malilinký ochutnávkový kúsok novej tvarohovej tyčinky a vždy sa pri tom zatváril „jéje, niečo nové, môžem ochutnať?“. Nervózna žena, ktorá vystriedala tri rady v nádeji, že práve tento bude najrýchlejší. Staršia pani, ktorá v rukách ohmatala a poťažkala asi 25 kindervajíčok, aby vybrala to najťažšie a najhrkotavejšie. Dlhodobým pozorovaním som zistila, že muži sú v obchode nejakí „spomalení“. Nič proti chlapom, mám vás rada, nedá sa bez vás žiť, ale keď sa ponáhľam, vyberiem si radšej rad, v ktorom stojí viac žien ako mužov. Taký chlap si vyloží nákup na pás, pokladníčka mu pripraví „teskotašku“ a začne blokovať. Nablokovaný tovar posúva za seba. A chlapík stojí a pozerá. Potom si vypočuje sumu, ktorú má zaplatiť. S námahou vytiahne peňaženku zo zadného vrecka tesných nohavíc. Zaplatí, vezme si výdavok, napchá peňaženku do zadného vrecka. Až teraz otvorí teskotašku a začne si do nej nakladať nákup. Medzitým už začne pokladníčka blokovať ďalší nákup, ale nemôže posúvať tovar ďalej, lebo tam ešte stále stojí chlapík a plní si svoju tašku. A už sa tvorí zápcha ako na Prievozskej, keď nasneží. Žena - nákupca je šikovnejšia. Tašku si otvorí hneď, ako ju dostane a tovar, ktorý už prešiel cez čítačku, rýchlo mizne v jej útrobách (v útrobách tašky, nie ženy).
V ten deň predo mnou stála v stredne dlhom rade mladá baba. Tlačila pred sebou plný vozík. Bola som z nej trochu nervózna, lebo celý čas esemeskovala a nevnímala, keď sa rad posunul. Ostala stáť na mieste a pred ňou sa vytvorila medzera. Dosť som sa ponáhľala a nechcela som, aby sa do vytvorenej medzery všuchol niekto dostatočne drzý s veľkým nákupom. Hypnotizovala som ju zozadu pohľadom a ona sa potom vždy prebrala a posunula sa. Zlostilo ma, že brzdí plynulosť premávky. Myslela som si o nej škaredé veci. Zopakovalo sa to štyrikrát, kým sme sa slimačím tempom dostali až k pokladni. Dievčina zaklapla telefón a prezrela si obsah svojho vozíka. Pritom zazrela môj „nákup“ – v ruke som držala mlieko a syr. Pozrela sa na mňa a s úsmevom mi povedala: „Choďte predo mňa, keď máte iba dve veci“. Moje vražedné myšlienky sa v tej chvíli rozplynuli. Poďakovala som sa a tiež som sa usmiala a usmievala som sa aj v trolejbuse cestou domov, aj doma pri večerných správach, aj v posteli, keď som zaspávala. Aj teraz sa usmievam.
PS: Keď budete niekedy nakupovať v Tescu na Kamennom námestí v Bratislave a pri pokladniach budú dlhokánske rady, vyskúšajte pokladňu číslo 14. Z istého dôvodu je tam vždy najmenej ľudí :-)
